Suchohrad – história

Okolo roku 1458 je obec zaznamenaná pod názvom Dumburg. Originál listiny je uložený v Archíve mesta Bratislavy pod signatúrou č.3264.

Text listiny sa nachádza v zbierke listov a listín písaných národným jazykom, ktoré vydal V. Chaloupecký pod názvom Středověké listy ze Slovenska

Zdroj: Slovenský archív, svazek 1 Středověké listy ze Slovenska Sbírka listů a listin psaných jazykem národním z let 1426-1490 Vydal Václav Chaloupecký, 1937, Bratislava – Praha

Z histórie obce

V roku 1934, na základe vládneho nariadenia č. 169 Sb.z. a n. zo dňa 17.novembra 1932, bol obecným zastupiteľstvom v Suchohrade ustanovený kronikár, učiteľ Rudolf Beleš.

Narodil sa 13.januára 1908 v Suchohrade, v roku 1927 absolvoval učiteľský ústav v Modre. Od roku 1927 pôsobil ako učiteľ na štátnej ľudovej škole v Záhorskej Vsi, v roku 1933 bol pridelený na tamojšiu meštiansku školu. V Pamätnej knihe obce Dimburk, ktorú začal písať v roku 1934 konštatuje, že “obecný archív, umiestnený v starej škole vyhorel v októbri 1918, kedy sa tu ubytovali vojaci československej pohraničnej stráže. Vo svojom vlasteneckom zápale zničili všetko, čo bolo maďarské a nebolo nikoho, kto by im v tom zabránil“.

Historické fakty o Suchohrade nachádzame v archívoch, v odbornej literatúre, dobovej tlači, čerpať možno aj zo školských, cirkevných, či spolkových kroník. Účinnou pomocou pri mapovaní významných udalostí obce sú aj informácie zachované v pamäti občanov.

Územie medzi riekou Moravou a Malými Karpatmi bolo v 11.-12. storočí pohraničným konfíniom a bolo v tých časoch značne vyľudnené. Pri ceste vedúcej Záhorím smerom na Moravu sa nachádzali predovšetkým pohraničné stráže Sikulov a Plavcov, ktorých úlohou bolo chrániť a obraňovať západné územie uhorského kráľovstva. V prvej polovici 13.storočia bolo územie Záhoria vystavené tatárskemu plieneniu. Ani po ich odchode nezostalo Záhorie ušetrené od ďalších vojenských konfliktov. Najväčšia bitka sa odohrala v roku 1278 v tesnej blízkosti obce Suchohrad. Česko-uhorský konflikt skončil definitívnou porážkou Přemysla Otakara II. v krvavej bitke na Moravskom poli 26.augusta 1278. Přemysl Otakar II. v boji zahynul.

Od 13. storočia sa územie Záhoria začalo zaľudňovať prevažne slovenským obyvateľstvom zo susedstva, ale prichádzalo roztrúsené aj nemecké obyvateľstvo z južných častí Bratislavskej stolice, ktoré boli v silnejšej miere zachvátené nemeckou kolonizáciou.

V 14.storočí prechádza Suchohrad pod panstvo Plavecký hrad, ktorý mal v tom čase vo vlastníctve Stibor zo Stiboríc. Neskôr ho vlastnili grófi zo Sv.Jura a Pezinka. Rokom 1550 obec preberá Krištof Salm, neskôr Gašpar Serédy, ktorý dal panstvo Plavecký hrad aj so Suchohradom v roku 1553-1575 ako zálohu na pôžičku magnátskemu rodu Fuggerovcov. V roku 1621 preberajú panstvo Pálffyovci a zahŕňajú obec Suchohrad do Plaveckých urbárov.

V súpise z roku 1548 sa o Dyrumpurgu – Suchohrade hovorí, že je to dedina rybárov (piscatorum), čoho dôkazom je aj heraldický znak obce zachovaný na starej pečati i v súčasnom erbe obce. V súpise je aj zmienka o tom, že obyvatelia chodia do kostola na druhú stranu rieky Morava, čo by mohlo byť svedectvom, že v druhej polovici 16.storočia tu ľudia hovorili po nemecky (Egyháztört. emlékek, V, s.101).

V roku 1715 mala obec 26 daňovníkov, roku 1828 je zaznamenaných 64 domov a 487 obyvateľov zaoberajúcich sa poľnohospodárstvom a rybolovom na rieke Morava, ktorá v chotári často menila koryto (Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, Veda, 1978).

Najľudnatejšia bola obec v roku 1900, kedy mala 1085 obyvateľov. Najmenej osídlená bola pravdepodobne v 50-tych a 60-tych rokoch 15.storočia, kedy sa v chotári Gajár na mieste zvanom Posádka utáborili českí bratríci, ktorí sa pohybovali po oboch stranách rieky Morava, na uhorsko-rakúskom pohraničí. V Gajaroch bol starý priechod cez Moravu do rakúskeho Dürnkrutu, ďalší priechod bol v Suchohrade. Dôsledkom pobytu bratríkov boli okrem Suchohradu vyľudnené i obce Jakubov, Gajary a Kostolište. Takto sa postupne staršie nemecké obyvateľstvo zo Záhoria vytrácalo. Až v 20-tych rokoch 16. storočia začalo prichádzať chorvátske obyvateľstva, ktoré utekalo pred Turkami a začalo zaľudňovať vydrancované a vyplienené dediny pozdĺž toku Dunaja. (B.Varsík: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku,Veda,1984).

K minulosti obce neodmysliteľne patria aj rôzne spolky a organizácie, ktoré svojou aktívnou činnosťou prispievali k obohateniu kultúrneho a spoločenského života obyvateľov (Spolok sv. Jozefa, ochotnícky divadelný spolok, Spolok sv. Vojtecha, Sokol, dobrovoľný hasičský zbor, tanečné a hudobné skupiny, atď.).

Názvy obce

Miestne názvy predstavujú cenné doklady o živote a o jazyku našich predkov v minulosti. Zmeny sú výsledkom vývinu obcí a miest ako administratívnych jednotiek, pomaďarčovania, poslovenčovania, úpravy názvov podľa spisovného úzu a zmien ideologického charakteru.

Súčasný názov Suchohrad dostala obec v roku 1948. ?br:Predchádzajúce názvy nachádzame vo viacerých odborných publikáciách autorov Branislava Varsika (Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku, SAV, Bratislava, 1984), Milana Majtána (Názvy obcí Slovenskej republiky, SAV, Bratislava, 1998) vo vlastivedných slovníkoch a encyklopédiách.

Okolo roku 1458 je obec zaznamenaná pod názvom Dumburg (V. Chaloupecký: Středověké listiny ze Slovenska, AMB, Listiny č.3264),

1511 Dyrenpurg (Vlastivedný slovník, III, s.297-298),

1548 Dyrumpurg (Egyháztört. emlékek, V, s.101),

1773 Dimburg (Lexikon universorum regni Hungariae locorum populosorum z r. 1773, s.176), v roku 1786 sa uvádza názov Dimburg, nemecky Direnburg (J.M. Korabinský: Geographisch.-Historisches und Produkten Lexikon von Ungarn, Pressburg 1786).

1863 – 1907 Dimburg

1913 Dimvár

1920 Dimburk, Dimburg

1927 – 1948 Dimburk

Často sa uvádza, že názov pochádza z nemeckého Dürnburg, čo vo voľnom preklade znamená „suchý hrad“. V mokrej pririečnej oblasti naši predkovia pravdepodobne osadu vybudovali na suchom vyvýšenom mieste.

Kronikár R. Beleš k tejto téme píše: Meno obce je pravdepodobne odvodené od slova Dürenburg – Suchý hrad. Povesť hovorí, že na mieste, kde stojí dnes dom č. 141, stála ešte pred vznikom obce rybárska búda, ktorú vraj obyvatelia Stillfriedu posmešne prezývali Dürenburg. Aj keď sa Morava rozvodnila, nikdy voda nedostúpila až k tejto búde, takže stála vždy na suchu (Pamätná kniha obce Dimburk, r.1934, str. 2).

Najstaršie osídlenie Suchohradu

Priaznivé prírodné podmienky v údolí nivy Moravy umožňovali osídlenie od najstarších čias. K archeologickým nálezom v minulosti prichádzalo najčastejšie pri zemných a stavebných prácach, začiatok organizovaného archeologického bádania je doložený v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia, kedy sa Ing. Štefan Janšák ako blízky spolupracovník prof. Jána Eisnera venoval prvému dôkladnejšiemu mapovaniu najstaršieho osídlenia na Záhorí. Na dunách v povodí rieky Moravy bolo koncentrované najväčšie množstvo dovtedy známych pravekých a slovanských lokalít.

V roku 1936 začalo Regulačné družstvo Malacky s výstavbou ochrannej regulačnej hrádze, pre ktorú materiál čerpali i z týchto dún, pričom prišlo k narušeniu mnohých nálezísk. V blízkej Záhorskej Vsi pôsobil ako správca liehovaru Dezider Tomeček, ktorý sa podobne ako Ing. Štefan Janšák venoval záchrane a dokumentovaniu zistených archeologických nálezov a lokalít. Mnoho nálezov zachránil práve počas regulácie, tzv. „priepichov“ rieky Moravy. Časť jeho zbierky získalo do svojich fondov Záhorské múzeum v Skalici. K ďalšiemu rozmachu bádania prišlo v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia počas systematického leteckého prieskumu Záhoria pracovníkmi Archeologického ústavu SAV.

Jednou z lokalít, ktorá poskytla bohaté doklady osídlenia z viacerých období praveku, bola duna nad hlavným korytom rieky Moravy Pihel, ktorej väčšia časť bola vyťažená v rokoch 1936-37 a nálezy z nej boli uložené v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave.

Najstaršie doklady osídlenia chotára Suchohradu pochádzajú z mladšieho paleolitu. Pri archeologickom prieskume boli v polohe Biele brehy objavené kamenné nástroje z tohto obdobia. Osídlenie z obdobia neolitu zistil počas prieskumu dún už Štefan Janšák v polohe Glinecké, ďalšie neolitické kamenné nástroje pochádzajú z výskumov Dezidera Tomečka v polohe Pihel. V roku 1958 vykonali pracovníci Slovenského národného múzea v Bratislave zisťovací výskum v obci, na miernej vyvýšenine v blízkosti kostola. Pri kopaní základov rodinného domu narazil majiteľ Augustín Tomášek na dva krčiažky baňatého tvaru s pásikovým uškom, rámcovo boli datované do eneolitu. Osídlenie pokračovalo i v dobe bronzovej, čo dokladajú dva fragmenty nádob z doby bronzovej z už uvádzanej polohy Pihel: z misy s dovnútra zahnutým okrajom a okraj z hlbšej valcovitej nádoby a tú istú polohu vyhľadali pre svoje sídla i príslušníci keltských kmeňov v dobe laténskej. Svedčia o tom črepy typické pre laténske obdobie, charakteristické veľkou prímesou tuhy.

Sídlisko z doby rímskej sa nachádzalo i v polohe Pihel, a doložené bolo črepovým materiálom. K významnému objavu zistenému leteckým prieskumom, patrí v roku 1994 zistený a 1995 potvrdený nález rímskeho dočasného tábora v polohe Karlov majer.

Veľkomoravské sídlisko sa nachádzalo i priamo pod súčasnou obcou, o čom svedčia výsledky zisťovacieho výskumu SNM z roku 1958, kedy tu boli zistené narušené slovanské objekty. Pochádzali z nich črepy z väčších , na kruhu robených, dobre vypálených nádob hnedej a šedej farby, zdobené viacnásobnými rytými vlnicami. Rozsah sídliska však kvôli zástavbe nie je možné určiť. V polohe Konopniská bol získaný črep, točený na kruhu, zdobený vlnicou, dokladajúci slovanské osídlenie z 9. storočia. Ďalšími nálezmi slovanskej keramiky toto osídlenie potvrdil i Dezider Tomeček, zdobený črepový materiál zo slovanského obdobia pochádza i z piatich ďalších polôh, čo poukazuje na intenzívne slovanské osídlenie.

Zdroj: Obec Suchohrad/PhDr. Viera Drahošová/Mgr. Eva Gabrišková