Rozhovor: Športový talent zo Skalice beach volejbalista Štefan Kos
Plážový (beach) volejbal sa od klasického (halového) líši hlavne počtom hráčov a hracou plochou. Ako je aj z názvu jasné, plážový volejbal sa hrá na pieskovom povrchu, na boso. Najväčším rozdielom medzi nimi je počet účastníkov hry. Namiesto klasických šiestich, družstvo plážového volejbalu tvoria len dvaja hráči. V súčasnosti sa tento šport stáva populárny aj medzi mladými športovcami a Skaličania nie sú výnimkou.
Štefan Kos má 19 rokov, pochádza zo Skalice a okrem toho, že sa venuje štúdiu je taktiež volejbalista. Hrá za klub VK Schaeffler Skalica a venuje sa práve plážovému volejbalu. My sme ho na túto tému vyspovedali.
Ako dlho sa venuješ volejbalu?
Volejbalu sa venujem v podstate už od základnej školy. Vždy som bol také dieťa, ktorému nevyhovoval každý šport a ani som v nich nebol bohvieako dobrý. No keď sme na telesnej začali hrávať volejbal začalo ma to baviť a keď som prišiel na strednú tak sa moja láska k volejbalu viac rozvinula. Jeden môj kamarát hrával v chlapčenskom volejbalovom klube v Skalici, o ktorom som dovtedy vôbec nevedel. Zistil som si od neho informácie, išiel som na tréning a tým sa to celé začalo.
Kvôli čomu si sa rozhodol práve pre tento šport?
Dlho som hľadal šport, ktorý by mi vyhovoval. Vyskúšal som futbal, tenis a dokonca som chvíľu robil aj kickbox, ale ani ten ma neoslovil. Na hodinách telesnej som rád hrával aj prehadzovanú, ktorá v sebe má prvky volejbalu. Volejbal sa mi páči pretože je to tímová hra, lebo ako som zistil, viac preferujem práve kolektívne športy.
Čo je podľa teba na hre najťažšie?
Tak ako u každého športu je najťažšie držať hlavu hore aj keď práve prehrávate. Čo sa týka ale priamo volejbalu, tak je to určite fyzicky ťažký šport. Hra v hale je rýchla a agresívna, ale na piesku je to ešte náročnejšie. Aj tu je hra rýchla, ale terén vám uhýba pod nohami a piesok máte úplne všade, aj v ústach, aj v očiach. Už sa mi niekoľkokrát stalo, že som sa v zápale hry hodil po lopte do piesku a ešte niekoľko dní po tom som ho mal v ústach a nevedel som sa ho zbaviť.
Keď som bol mladší tak bola pre mňa a mojich spoluhráčov náročná hlavne preprava na turnaje. Nemali sme vtedy ešte vlastné autá, a keďže sa beach volejbal hrá po celom Slovensku, tak nám občas doprava zabrala pokojne aj celý deň.
Mal si počas pandémie problémy s tréningami alebo ako to fungovalo?
Počas pandémie sme mali pozastavené tréningy. Tréner sa nám ale vždy snažil vyjsť v ústrety. Keď sa pomaly začali uvoľňovať opatrenia, tak robil všetko pre to, aby sme mohli nejakým spôsobom chodiť na tréningy. Vtedy to ale bolo v zime, tak sme nemohli trénovať na kurtoch priamo pre plážový volejbal, z toho dôvodu sme trénovali v hale. Trénovať počas tohto obdobia bolo pre nás, ako pre začínajúci tím, náročné kvôli tomu, že sme museli byť testovaní alebo zaočkovaní ak sme chceli byť v interiéri. Keď sa ale nedalo trénovať kolektívne, tak som cvičil v domácej posilňovni. Zvykol som si aj chodiť behávať pred online vyučovaním a dokonca som niekedy po škole prevetral aj kolieskové korčule.
Máš nejakú peknú alebo zábavnú spomienku, s ktorou by si sa chcel podeliť?
Bolo to v roku 2020. Vtedy to bola moja prvá súťažná sezóna a ja som vtedy hral plážový volejbal len dva mesiace. S mojim spoluhráčom Dominikom sa nám podarilo kvalifikovať na majstrovstvá Slovenska, na ktorých sme skončili na ôsmom mieste z približne 20 družstiev. Bol to pre mňa veľký úspech, že sa mi len po dvojmesačnom tréningu podarilo dostať sa na majstrovstvá Slovenska a ešte k tomu sa umiestiť v TOP 10. To by som povedal, že je môj zatiaľ najlepší zážitok. Boli sme tam dve dvojice, jedna chlapčenská a jedna dievčenská. Prišla sa na mňa pozrieť aj moja frajerka, ktorá ma v tomto športe veľmi podporuje. Majstrovstvá boli v Žiline, tak sme si všetci spoločne vďaka tomu spravili taký malý výlet spojený so športom. Ale celkovo, každá skúsenosť spojená s beach volejbalom je pre mňa pozitívna. Mám veľa príjemných spomienok na tréningy, ktoré sme mali skoro každý deň, to som si naozaj užil.
Aký je tvoj najväčší úspech?
Ako som už spomínal, tak môj najväčší úspech bolo to 8. miesto na majstrovstvách Slovenska v plážovom volejbale v kategórii U18, to sú hráči do 18 rokov. A potom to ešte bol náš posledný zápas, v ktorom sme skončili na 14. mieste, ale tentoraz už v kategórii U20.
Chcel by si niečo odkázať mladším volejbalistom?
Chcel by som im odkázať to, že má zmysel robiť šport, ktorý ich baví. Nemali by ste sa nechať zlákať na zlé chodníčky a naozaj skutočne tvrdo trénovať. Oplatí sa to. Pomôže to nie len vášmu sebarozvoju, ale upevní to aj vaše vzťahy v kolektíve. A, samozrejme, aby ste brali trénerov ako autoritu, aj keď sa k vám správajú priateľsky.
Tím, ktorí by chceli začať s volejbalom by som chcel odkázať, aby sa nebáli začať, kým majú príležitosť. Ja sám som s týmto športom začal keď som mal 15-16 rokov a to už je na volejbal dosť neskoro.
Autorka Vanesa Hrebíčková: „Som Skaličanka, študentka SOŠ masmediálnych a informačných štúdií v Bratislave. Vo voľnom čase sa venujem písaniu poézie a športu.“
