CHKO Záhorie tvoria lužné a borovicové lesy
Lesy na území CHKO Záhorie môžeme rozdeliť do dvoch pólov podľa toho, v akej lokalite sa nachádzajú a aké je ich drevinové zloženie.
Územie Záhorskej nížiny
Územie Záhorskej nížiny bolo kedysi krajinou takmer úplne pokrytou lesom, ktorý prerušovali iba vodné toky a niekoľko oblastných rašelinísk.
Lesy sa na Záhorskej nížine rozprestierajú na výmere 52 200 ha (čo predstavuje najväčší komplex nížinných lesov na Slovensku). Majú ekologické prínosy najmä na viatych pieskoch, kde plnia dôležitú pôdno-ochrannú funkciu. V ich vývoji sa prejavili trendy spoločné pre celú strednú Európu – zaznamenal sa drastický úbytok plošného a kvalitatívneho zastúpenia dubov.
Lesy v CHKO Záhorie
Lesy na území CHKO Záhorie zaberajú výmeru 11 556 ha, čo predstavuje 42 % z plochy celého územia. Môžeme ich rozdeliť do dvoch pólov podľa toho, v akej lokalite sa nachádzajú a aké je ich drevinové zloženie. Prvý pól tvoria lužné lesy pri rieke Morava s rozlohou 2 429 ha a druhý borovicové lesy na viatych pieskoch rozkladajúce sa na ploche 9 127 ha.
Lužné lesy
Výskyt lužných lesov je úplne nezávislý od nadmorskej výšky, prípadne zemepisnej šírky a je daný len špecifickým charakterom stanovišťa. Pokrývajú územia, ktoré sa vyznačujú vysokou hladinou podzemnej vody, prítomnosťou prúdiacej vody. Pôda je tu veľmi bohatá na živiny, ktoré sem rieka splavila z vyššej časti toku, a ktoré výrazne podporujú rýchly rozvoj vegetácie. Môžeme ich rozdeliť do dvoch základných skupín – na mäkké a tvrdé lužné lesy.
Mäkké lužné lesy sa viažu na veľké rieky, vyskytujú sa na riečnych naplaveninách a v záplavových územiach. Pre svoju existenciu si vyžadujú pravidelné záplavy a vysokú hladinu podzemnej vody. Často tvoria iba úzke pruhy popri rieke, alebo malé skupinky v terénnych zníženinách. Najčastejšie sa tu vyskytujú piesčito-hlinité, piesčité až štrkovité nivné pôdy, ktoré sa vyznačujú rôznym stupňom oglejenia. Hlavnými porastotvornými drevinami sú vŕba biela (Salix alba), vŕba krehká (Salix fragilis), topoľ biely (Populus alba), topoľ čierny (Populus nigra) a topoľ sivý (Populus xcanescens). Krovitú etáž tvoria tieto druhy: vŕba purpurová (Salix purpurea), vŕba trojtyčinková (Salix triandra), svíb krvavý (Swida sanguinea) a baza čierna (Sambucus nigra).
Pás tiahnuci sa v blízkosti rieky Morava tvoril oblasť európskej „Amazónie“. Bol pokrytý nízkymi sviežimi vŕbovými a topoľovými porastmi, prerušenými ramenami a bočnými tokmi, ostrovmi a vodnými tíšinami. V súčasnosti lužné lesy predstavujú posledné zvyšky z pôvodnej rozlohy. Sú našimi druhovo najbohatšími lesnými ekosystémami a najdynamickejšími lesnými spoločenstvami v oblasti strednej Európy s najvyššou produkciou biomasy. Je to dané najmä priaznivými pôdnymi a klimatickými pomermi a špecifickým vodným režimom. Zo všetkých lesov mierneho pásma sa štruktúrou porastov najviac približujú k tropickým dažďovým pralesom. K vlastnostiam tropických pralesov majú veľmi blízko aj pri porovnaní kolobehu živín. Lužné lesy vytvárajú životné prostredie mnohým vzácnym druhom živočíchov prispôsobeným na špecifické životné podmienky dynamickej činnosti rieky. Lužné lesy v záplavovom území rieky Morava popri lužných lesoch pri rieke Rýn, rakúskej a maďarskej časti Dunaja a chorvátskej Drávy patria medzi najviac zachovalé, a tým aj najvýznamnejšie pre celú Európu. Tvoria ich prevažne tvrdé dreviny (dub, jaseň úzkolistý, brest). Sú významné ako génové základne pôvodných drevín – na slovenskej strane sú to mimoriadne veľké exempláre topoľa čierneho, ale i duba. Vysoko sa hodnotí aj striedanie lesných, vodných a lúčnych ekosystémov. Ekologický význam lužných lesov pozdĺž rieky Morava je aj v tom, že tvorí hrádzu proti postupu panónskej stepi, ďalej v čase záplav pôsobia ako filter znižujúci obsah živín vo vode. Navyše, zvyšujú sedimentáciu splavenín.
Tvrdé lužné lesy sa nachádzajú v relatívne suchších polohách údolných nív, na riečnych terasách, či agradačných valoch. Ovplyvňuje ich kolísajúca hladina podzemnej vody. Nivné glejové pôdy tvoria prechody k hnedým nivným pôdam. Hlavné porastotvorné dreviny sú: brest hrabolistý (Ulmus minor), brest väzový (Ulmus laevis), jaseň úzkolistý (Fraxinus angustifolia), dub letný (Quercus robur), čremcha obyčajná (Padus avium) a javor poľný (Acer campestre). Bohatú krovitú vrstvu tvorí svíb krvavý (Swida sanguinea), kalina obyčajná (Viburnum opulus), zob vtáčí (Ligustrum vulgare), bršlen európsky (Euonymus europaeus), hlohy (Crategus sp.) a iné.
V súčasnosti stav lužných lesov negatívne ovplyvňuje nevhodné obhospodarovanie a melioračné úpravy v celej oblasti, ktoré spôsobujú zmeny stanovištných podmienok, najmä pokles hladiny podzemnej vody a zmeny v jej dynamike počas roka. V území je relatívne nízke zastúpenie porastov s euroamerickými topoľmi, v porovnaní s rozsiahlym výskytom napríklad v prípade lužných lesov Dunaja na slovenskom území. Spoločenstvá lužných lesov na území sú na viacerých miestach ovplyvnené prenikaním nepôvodných bylín – neofytov. Ide najmä o druhy, ako astra novobelgická (Aster novi-belgii), zlatobyľ obrovská (Solidago gigantea) a slnečnica hľuznatá (Helianthus tuberosus).
Lesy na viatych pieskoch
V období pred trvalým osídlením človekom boli na území viatych pieskov Záhoria riedke porasty borovice, duba, brezy a lipy. Na pieskových akumuláciách dominovala borovica, v medzidunových zníženinách dub, lipa a jelša. Po trvalom osídlení človekom boli riedkolesy zmenené na pasienkové lesy s výstavkami borovice a duba. V 16. storočí začala ich intenzifikácia za účelom ochrany pôdy. Od 18. storočia sa datuje zmena prístupu lesných hospodárov k funkcii lesa, ktorí preferovali najmä produkciu hmoty. Začali sa pestovať borovice v malých sponoch, aby sa dosiahol nízky stupeň zavetvenosti a tým sa modeloval štíhly kmeň s tenkým vetvením.
Borovica lesná (Pinus sylvestris), z našich drevín najtolerantnejší druh na všetky možné životné podmienky, si počas celého vývoja udržiavala dominantné postavenie v drevinovom zložení lesov na viatych pieskoch. Extrémne stanovište boru jej pre život optimálne vyhovuje. V oblasti pieskových dún sa vytvorili podmienky pre viacero druhov drevín. Druhým najviac zastúpeným stromom po borovici je dub (Quercus sp.). Ďalej nasledujú agát biely (Robinia pseudoacacia), lipa (Tilia sp.) a jarabina vtáčia (Sorbus aucuparia). V zamokrených medzidunových depresiách rastie najmä jelša lepkavá (Alnus glutinosa), breza (Betula sp.), čremcha obyčajná (Padus avium) a krušina jelšová (Frangula alnus). Prostredie pieskových dún bolo pôvodne pestrejšie a prirodzené čisté borovicové porasty nejestvovali. Vždy sa vyskytovali ako miešané lesy s dubom (Quercus sp.), brezou (Betula sp.), prípadne s jarabinou vtáčou (Sorbus aucuparia) a topoľom osikovým (Populus tremula).
Dnešné drevinové zloženie je výrazne posunuté v prospech ekonomicky atraktívnejšej borovice. Dub a breza sú vytláčané súčasnou technológiou celoplošnej prípravy pôdy, kde po odstránení biologicky aktívnej vrstvy sa vytvoria bezkonkurenčné podmienky pre obnovu borovice. Tento postup, navyše spojený s intenzívnym pestovaním dreviny s nízkym opadom organickej hmoty (ihličia) znamená devastačný tlak v procese tvorby pôdy, ktorému môžu dlhodobo odolať iba pôdy bohatšie na živiny. Z tohto pohľadu je potrebné vyzdvihnúť pozitívny vplyv pestovania listnatých drevín. V súčasnosti široko používaná celoplošná príprava pôdy likviduje pôdne horizonty, ktorých obnova je možná len v priebehu veľmi dlhého obdobia (rádovo tisícročia). Drastické dôsledky má tento spôsob obnovy na pôvodné rastlinné spoločenstvá viatych pieskov. So zhrnutou vrstvou pôdy sa odstraňuje celé machové a bylinné poschodie spolu so semennou bankou. Tým je pôvodné spoločenstvo zlikvidované a nové rastlinné spoločenstvá sa na týchto miestach začínajú vyvíjať od úplného začiatku. V prvej fáze, kým pokiaľ plocha nie je zalesnená, resp. mladá výsadba nie je zapojená, sa na týchto miestach často uplatňuje nepôvodný druh – líčidlo americké (Phytolacca americana). V ďalšej fáze – po zapojení porastu – sú svetelné podmienky, vďaka hustému zápoju zmenené a v týchto mladinách nachádzame iba malý počet druhov. Po veľmi krátkej dobe (z hľadiska evolúcie rastlinných spoločenstiev) je drevinný porast vyťažený, nastupuje celoplošná príprava pôdy a proces sa opakuje. Takýto postup je v príkrom rozpore, napríklad so snahou o trvalo udržateľné využívanie prírodných zdrojov. Pestovanie takmer monokultúrnych porastov borovice má vplyv aj na zníženie odolnosti porastov proti pôsobeniu poškodzujúcich činiteľov, ako sú napríklad požiare.
Pred degradáciou pôvodných ekosystémov sa spoločenstvá s borovicou zaraďovali do okruhu spoločenstiev zväzu Dicrano – Pinion, kde obsadzovali oblé akumulácie pieskových dún. Klesajúc do medzidunových priestorov sa postupne prelínali a susedili so spoločenstvami borovicovo-dubových (Pino – Quercion) alebo dubovo-nátržníkoých lesov (Potentillo – Quercion). Pre výskyt duba vznikli v týchto priestoroch vhodné podmienky, kde sa postupnou mineralizáciou organických zvyškov splavovaných z okolitých dún piesky upchali alebo stanovištia boli plytkejšie. Najextrémnejšie stanovištia, minerálne chudobné pôdy, typologicky nevyvinuté alebo len so slabo vyvinutým pôdnym typom, charakteru hnedých lesných pôd, sú obsadené asociáciou Cladonia – Pinetum zahoricum. Z hľadiska vegetačného zloženia sa dá charakterizovať prevládajúcou lišajníkovou zložkou nad bylinnou. Na Záhorskej nížine je asociácia rozšírená pomerne málo. Najväčšie súvislé rozšírenia dosahuje v okolí Šaštína (bývalé polesie Bory). Určité obdobie tesne po ťažbe lesa vznikajú podobné podmienky pre asociáciu Cladonia – Pinetum zahoricum aj v podmienkach subasociácií Dicrano – Pinetum sp.
zdroj: CHKO Záhorie