Dnes (21.8.) si pripomíname 52.výročie od vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do vtedajšieho Československa – 500 000 vojakov, 6 000 tankov, 2 000 diel a 800 lietadiel. 

Invázia sovietskych, maďarských, poľských a bulharských vojsk mala krycí názov Operácia Dunaj. História, ktorú si pamätajú aj naši rodičia. V tento deň sa rozplynuli všetky nádeje tých, ktorí v roku 1968 pomýšľali na slobodný život v demokracii. 

Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa

Zdroj Infografika: FB LDN

Invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa (alebo Okupácia Československa), komunistickou stranou označovaný aj ako vstup spojeneckých vojsk, s krycím názvom: operácia Dunaj, bol vojenský vpád vojsk piatich socialistických krajín Varšavskej zmluvy (Sovietsky zväz, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko a NDR^[1]) na čele so Sovietskym zväzom, ktorý znamenal nasledovnú vojenskú okupáciu československého územia a zvrátenie prebiehajúcich demokratizačných reforiem.

V stredu 21. augusta 1968 obsadili cudzie vojská väčšinu strategických miest po celom Česko-Slovensku (na územie ČSSR vstúpili už v utorok 20. augusta pred polnocou a 21. augusta o 2:00 ráno na Ruzyňskom letisku v Prahe pristala prvá výsadková jednotka). Operácie sa zúčastnilo asi pol milióna vojakov a okolo 6 000 tankov. Operácii velil sovietsky armádny generál I. G. Pavlovskij.

Vedúci česko-slovenskí predstavitelia Dubček, Smrkovský, Černík a ďalší boli zatknutí a internovaní. Verejnosť v priebehu prvého týždňa vyjadrovala silný odpor k takémuto konaniu tzv. „spriatelených“ krajín. Uskutočnili sa protesty, ktoré viedli na viacerých miestach k pouličným bojom avšak čs. armáda na rozkaz ministra Dzúra a potom aj prezidenta republiky Svobodu do bojov nezasiahla.

Išlo o vojenskú okupáciu v tej dobe suverénnej krajiny jej spojencami, napriek nesúhlasu jej zákonne zvolených predstaviteľov a žiadostiam o pomoc iných krajín aj na pôde Bezpečnostnej rady OSN.

Vedúci predstavitelia sa však pod nátlakom rýchlo vzdali a podpísaním Moskovského protokolu 26. augusta legalizovali pobyt cudzích vojsk, čo následne znamenalo potlačenie česko-slovenského pokusu o „socializmus s ľudskou tvárou“, tzv. „obrodného“ procesu známeho vo svete ako Pražská jar. Invázne jednotky Sovietskej armády zostali v krajine až do roku 1991.

Dôvodom intervencie neboli len intrigy konzervatívnej časti KSČ (Biľakov pozývací list, vytvorenie robotnícko-roľníckej vlády atď.).

Ale aj celková situácia v Európe, ktorá bola rozdelená železnou oponou na západný a východný blok. Pokiaľ sovietske tanky prevalcovali protesty v NDR (17. júna 1953) a Maďarsku (1956) kde zanechali v priebehu niekoľkých dní stovky až tisíce mŕtvych a následne boli mimoriadnymi súdmi odsúdení na smrť ďalšie stovky ľudí, v ČSSR po invázii nastúpila politická normalizácia, ktorú so sebou priniesla Brežnevova doktrína obmedzenej suverenity. 

Západné mocnosti rešpektovali predchádzajúce dohody a zamestnávali ich vlastné problémy (suezská kríza, vojna vo Vietname, občianske protesty roku 1968, napr. v Paríži) ako i príprava rokovaní so ZSSR o obmedzení strategických zbraní SALT a tak ich reakcia zostala len deklaratívna.

Zdroj: https://sk.wikipedia.org