Daniel Gabriel Lichard zomrel pred 141 rokmi v Skalici

Daniel Gabriel Lichard bol prvý slovenský profesionálny novinár. Narodil sa 17. januára 1812 v Slovenskej Ľupči, zomrel 17. novembra 1882 v Skalici.

Bol aj vydavateľ, učiteľ, jeden zo zakladateľov slovenskej odbornej terminológie a jedna z najväčších osobností slovenskej národnej minulosti, propagátor zakladania sporiteľní, evanjelický farár, zakladateľ svojpomocného roľníckeho družstevníctva či popularizátor vedeckých poznatkov.

Životopis

Daniel Gabriel Lichard sa narodil v rodine evanjelického farára. Jeho otec pestoval ovocné stromčeky, zemiaky a iné plodiny, čo vyvolávalo u neho záujem o prírodné vedy. Po štúdiách pôsobil na mnohých miestach Slovenska. Všade radil a pomáhal roľníkom pri udomácňovaní nových plodín, pri chove dobytka, bojoval proti pijanstvu a podobne. Úspechy dosiahol najmä v ovocinárstve. Jeho zamilovaným štúdiom sa stali prírodné vedy, ku ktorým priľnul so zvláštnou náklonnosťou a zostal im verný až do konca života. Nebol vedcom-experimentátorom, ale popularizátorom noviniek. Vynikal citom pre výber a správnu orientáciu v progresívnych smeroch.

Kňazom bol len krátky čas. Vtedy napísal aj prvé básnické pokusy, uverejnené v Plodoch (1836) a v Hronke (1837). Centrom jeho záujmu sa však stalo novinárstvo, ekonomika, prírodné vedy a ich popularizácia.

Bol prvým slovenským profesionálnym novinárom. Svojou spisovateľskou a novinárskou tvorbou chcel podľa vlastných slov „obecného muža na Slovensku vzdelávať“. Vo svojich príspevkoch bojoval proti feudálnym prežitkom, nastoľoval otázky zo všetkých úsekov hospodárstva, propagoval zdravotnícku prevenciu, nové metódy pestovania rastlín, chovu zvierat, písal o zavlažovaní, zalesňovaní, o regulácii slovenských riek a sníval o spriemyselnení Slovenska a budovaní spracovateľského priemyslu. Vychádzal z potrieb a problémov vtedy zaostalého agrárneho Slovenska. Bol zástancom zakladania poľnohospodárskych škôl. Cenné sú jeho články o ochrane prírody, napríklad spevavého vtáctva či kamzíkov a svišťov v Tatrách. Bol zakladateľom odbornej terminológie. Výborne sa orientoval aj v zahraničnej knižnej a časopiseckej literatúre a vedel vybrať to, čo bolo použiteľné pre slovenské pomery. Príspevky uverejňoval v slovenských a cudzojazyčných novinách a časopisoch. Jeho novinárske dielo patrí ku klasickým hodnotám dejín slovenského novinárstva. Z novotvarov, ktoré vo svojich prácach využíval, sa trvalou súčasťou živého jazyka stali napríklad slová rušeň, škripec, náradie, tekutina a veľa iných. Rozsah jeho publicistickej činnosti je úctyhodný. Len počet článkov, ktoré napísal, sa odhaduje na viac ako 5000. Hovorievalo sa o ňom, že neprešiel ani jediný deň, v ktorom by niečo nebol napísal. “Lichardove dielo, to je celá bibliotéka písaná jedným perom. Trinásť veľkých kníh, asi 35 menších, 35 ročníkov časopiseckých a nesčíselné menšie práce po iných vydaniach. Dohromady činili by jeho diela skoro 90 zväzkov rozličnej veľkosti, autor asi dvadsaťtisíc článkov, takmer 90-tich zväzkov kníh, kalendárov, brožúr a podobne.“ Jeho publicistika mala vysokú úroveň nielen svojím obsahom, ale aj formou (rozvíjanie novinovedných žánrových foriem, ustálené metódy, publicistický štýl, popularizovanie vedy a techniky a pod.)

Okrem toho bol všestranným ľudovýchovným a organizátorským pracovníkom. V kruhu štúrovcov sa stal významným popularizátorom vedeckých poznatkov, popredným priekopníkom spisovnej slovenčiny, tvorcom a propagátorom slovenskej odbornej terminológie. Stal sa priamym zástupcom znamenitého Juraja Fándlyho, Gašpara Fejérpataky-Belopotockého, Juraja Palkoviča a iných vo vydávaní ľudovýchovnej a popularizačnovedeckej literatúry, brožúr, kalendárov, časopisov, novín a pod. Bol po dlhé roky propagátorom družstevného hnutia, zakladateľom pomocných pokladníc, sporiteľní, obilných skladov a iných svojpomocných spolkov, v pravom slova zmysle učiteľom ľudu, jeho radcom pri výnosnejšom hospodárení, “gazdom nad gazdov”, ako ho výstižne pomenoval Pavol Országh-Hviezdoslav. Najmä jeho zásluhou bolo roku 1875 u nás už 25 akciových sporiteľní, 13 obilných sypární a 44 vzájomných pokladníc. Účinne spájal teóriu s praxou, hlásal a propagoval technický pokrok, ktorý napomáhal hospodárskej prosperite slovenských remeselníkov a drobných obchodníkov. Zaslúžil sa o založenie 1. poľnohospodárskej školy s vyučovacím jazykom slovenským na území Uhorska v roku 1871 v Liptovskom Hrádku. Dnes v jej histórii pokračuje Stredná odborná škola polytechnická v Liptovskom Mikuláši.

Pred revolúciou 1848 – 1849 bol stúpencom ideológie a politiky štúrovcov. Za bachovského absolutizmu sa stal vodcom Staroslovákov presadzujúcich slovakizovanú češtinu – staroslovenčinu, oproti štúrovskej spisovnej slovenčine. V národnom aspekte sa rozišiel so štúrovcami a od roku 1850 presadzoval konzervatívne idey Jána Kollára. Po páde absolutizmu sa vrátil ku štúrovcom. S predstaviteľmi štúrovského národného hnutia sa zmieril už roku 1856, no k spisovnej slovenčine sa vrátil až po roku 1861. Podporoval Starú školu slovenskú, ktorej politickou platformou bolo Slovenské národné memorandum (1861). Mal zásluhu na založení Matice slovenskej a utvorení niektorých jej vedeckých odborov. V čase silnejúcej maďarizácie bol jeden z udržiavateľov slovenskej kultúry a jazyka.

Pôsobenie

1829 jeden zo zakladateľov Společnosti česko-slovanskej (spolu s K. Štúrom a S. Chalupkom; 1837 premenovaná na Ústav reči a literatúry česko-slovenskej); spoluzakladateľ a aktívny člen Literárnej jednoty pri Ústave reči a literatúry česko-slovenskej na evanjelickom lýceu, z ktorej vzniklo pod vedením Ľudovíta Štúra významné národné hnutie
1833 vychovávateľ v rodine bratislavského obchodníka Jurenáka
1833 – 1834 predseda Spoločnosti česko-slovanskej v Bratislave
1837 ev. a v. kaplán u superintendenta Jozeffyho, Tisovec
1837 – 1838 ev. a. v. kaplán, Ochtiná
1838 – 1840 profesor na lýceu v Banskej Štiavnici, kde vyučoval aj matematiku a fyziku; aktivizoval Spolok učenců řeči československé na tamojšom lýceu
1842 – 1843 riaditeľ školy
1844 farár, Skalica
1847 profesionálne sa venoval novinárstvu a spisovateľstvu
1847 – 1851 vydával svoj kalendár Domová pokladnica
1848 založil prvý slovenský časopis venovaný hospodárstvu – Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život, ktorý zohral významnú úlohu aj v boji proti feudalizmu; tesne po revolúcii politické noviny Slovenský pozorník s hospodárskou prílohou Žitva (pozn.: uvádzaná aj ako Žatva)
1848 – 1849 zúčastnil sa na politických bojoch o národnú a spoločenskú emancipáciu Slovákov; 20. marca 1849 účastník slovenského vyslanectva k cisárovi Františkovi Jozefovi I.
1849 – 1861 redaktor vládnych, neskôr úradných Slovenských novín vo Viedni
1856 – 1858 vydával kalendár Čašník (pozn.: uvádzaný aj ako Časník), ktorý nadväzoval na Domovú pokladnicu
1862 po páde Bachovho absolutizmu sa vrátil do Skalice
1863 – 1864 obnovil vydávanie Domovej pokladnice
1863 – 1882 vydával najvýznamnejší slovenský hospodársky časopis Obzor

Pocty

V druhej polovici 19. storočia mu udelila Stará Turá čestné občianstvo.

V Skalici je hrob a pomník so sochou od akademického sochára L. Šalouna, nachádza sa tu tiež Archív Daniela G. Licharda.

V Skalici je pomenovaná po ňom jedna z ulíc pri evanjelickom a.v. kostole, kde je umiestnená i jeho socha v nadživotnej veľkosti.

zdroj: osobnosti.sk a Wikipédia