Hlboké – história
Kraj v okolí Hlbokého bol husto osídlený oveľa dávnejšie, než od doby, keď sa po prvýkrát zachytili mená obcí v písomnej podobe. Osídlenie tu bolo už počas dôb prehistorických.
Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1262. Patrilo panstvu Hlohovec, koncom 13.-teho storočia hradnému panstvu Branč, kde vtedy sídlili Abovci a neskôr šľachtickým rodinám na Korlátku. Medzi významných majiteľov patrili veľakrát aj uhorskí králi, ale i Matúš Čák Trenčiansky, Ctibor zo Ctiboríc, Ňáriovci a iné významné rody.
Hlboké a jeho chotár bolo z časti močaristé a dodnes tu máme Mláčne pole – Mláky. A tak isto sa v starej kronike Hlbokého spomína, že pánov odstrašovalo toto hlbocké blato. Neusadil sa tu žiaden zemepán. Nepostavili si tu kaštieľ ani kúriu. Chotár obce Hlboké bol pomerne veľký. Zemepán postupne prideľoval sedliakom ďalšie pusté, zarastené pozemky, ktoré bolo treba vyklčovať a prekopať. Tieto dostávali spočiatku do úžitku, bez akýchkoľvek poplatkov a povinností zdarma. Keď už boli obrobené a stali sa úrodnými, museli zemepánovi platiť dane. Neskôr zemepán prideľoval a delil sedliakom a novým prisťahovalcom ďalšie pozemky. Tak vznikli v Hlbokom delením – „Dzíle“ a „Padzelky“.
K Hlbokému patrili osady Kratnov, Ropov a Chytkov, ktoré medzičasom už zanikli.
Osada Ropov ležala pri riečke Myjave medzi Osuským a Veľkou Prietržou, bol tam aj kostolík s cintorínom. V Hlbokom máme doteraz „Lúku nad kostelíky“. V osade Kratnov bol majer, kde pásli vo veľkom dubovom lese ošípané. Napokon zanikol a jedinou pamiatkou po osade zostal názov poľa a hlboký Kratnovský výmoľ. V miestach, kde osada stála, sa kľukatil výmoľovitý chodník z Kunova cez Brestové a Kratnov do Hlbokého. V lete roku 1836 po ňom kráčal z Hlbokého do Kunova aj Ľudovít Štúr so svojím priateľom Pavlom Čendekovičom, synom kunovského kováča. Tu ležiace pole sa nazývalo tiež „Pri Kratnove“, a jarok dostal názov „Kratnovský“. Cez Kratnovský jarok pretekala voda, a sám Hurban a jeho deti tu mali urobený priehlbeň a stav, kam sa chodili za horúcich letných dní kúpavať. V osade Chytkov bol taktiež majer, ktorý bol postavený pôvodne pri potôčiku Krčažné, ale keď ho zničili povodne, postavili ho na návrší. Po vzniku ČSR ho od grófa Apponiho kúpili Hlbočania. Polia rozparcelovali a na ich mieste vyrástla osada Zaháj.
Z hradu Korlátko bol dňa 9. augusta 1537 poslaný list do Trnavy o zbojníkovi Pavlovi z Hlbokého, ktorý sa priznal, že v Trnave by sa mal zdržiavať jeho spoludruh Valo Obač, ktorý spolu s ním zbíjal. Spomínaný hlbocký zbojník si dal prezývku Očkovský a svojho spoludruha Vala Obača nazýval svojím tovarišom. Zbíjali a kradli kravy a iné veci chudobným. O dva týždne neskôr si z Trnavy už Žigmund Korlátsky požičiaval „majstra popravčieho“ na spomínaného zbojníka.
V roku 1598 sa uskutočnil súpis domov v Nitrianskej stolici za účelom zdanenia. Hlboké malo v tej dobe 51 sedliackych a želiarskych domov a 2 mlyny, pričom každý mlynár musel zaplatiť osobitný príplatok za jedno mlynské koleso, a to 1 zlatý. V roku 1600 klesol ich počet na 45 a v roku 1601 na 40 domov. Do konca 16. storočia sa počet obyvateľov zvýšil tak, že dedina sa začala rozrastať nie len do dĺžky pozdĺž dvoch hoštátskych ulíc, ale aj do šírky. Vznikli dve nové ulice a medzi nimi malé námestie.
17. storočie zmietané vojnami a povstaniami neprežilo ani bez ujmy ani naša obec. V roku 1605 žoldnieri Štefana Bočkaja prekročili Bielu Horu, smerovali na Jablonicu a Hlboké a spustošili celé Záhorie.
V roku 1623 zasiahli naše územie turkotatárske nájazdy počas povstania Gabriela Betléna. V septembri 1663 boli Turci v Hlbokom opäť. Vojaci cestou lúpili a pálili dediny. Medzi mnohými zajatcami z tohto kraja boli i Hlbočania. V roku 1947 vykopal Anton Šula na svojom pozemku hlinený hrniec so striebornými mincami z 17. storočia, tieto sú uložené v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave.
V 18. storočí nastúpila na trón Mária Terézia, pre obyvateľstvo to znamenalo väčšie dane, ale aj hospodársky vývin. V Hlbokom dorábali a spracúvali najlepšiu ovčiu vlnu, mali dobré role a chovali znamenité plemenné kone. Hlavné pasienky mali v Bahne, na Hlovku, kde pásli kone do roku 1876. Z remeselníkov tu boli obuvníci, krajčíri, ale najmä kováči a kolári. Základom naturálnej renty zostával desiatok. Ročne musel odvádzať ešte 2 sliepky, 2 kapúnov, 12 vajec a holbu masla, 30 poddaných spolu 1 teľa. Napríklad istý Ján Sedláček odvádzal 5 zlatých a 60 grajciarov a pol merice pšenice, jačmeňa a ovsa a tri sliepky. V roku 1715 mala obec 16 poddanských a 38 želiarskych domácností. V roku 1752 to bolo 175 rodín. A v roku 1787 tu stálo 116 domov a Hlboké malo 896 obyvateľov.
Obyvateľstvo, odkázané na milosť a nemilosť prírodných živlov, úrodných a neúrodných rokov bolo podrobené mnohým skúškam ako boli požiare alebo záplavy. Najväčší požiar bol v roku 1608, kedy vyhorela skoro celá obec. Ďalší požiar vznikol opäť v lete, noc pred Lukášom v roku 1829. Zhoreli domy od Kováča Švančaríka na vŕšku až po Dobiáša a Pavla Macha na hrubom dome a po Čobrdu nad járkom. Pri požiari bolo zničených asi 180 domov a 13 stodôl. V roku 1838 zhorelo ďalších 40 domov. Noční hlásnici spievali nocou pieseň: „Opatrujte v domě oheň, aby nebyl lidém škodem! Ostávajte tu s Pánem Bohem!“ Bola to výstraha ľuďom, ale zároveň i modlitba k Bohu. Boli aj prípady povodní. V roku 1732, 19. júla prišla veľká povodeň z prívalu. Utopil sa Ján Belajka, syn Onrdu Belajky. O osem rokov neskôr 29. augusta prišla opäť povodeň z prívalu. Utopili sa štyria ľudia. Okrem prírodných katastrof zasiahli obyvateľov i iné rany, ako napríklad cholera v roku 1831. Prvý týždeň zomrelo 31 ľudí a počas dvoch mesiacov to bolo už 137 mŕtvych. Choroba zasiahla i vtedajšieho farára Tomáša Mateja Semjána, ktorý zomrel 25. augusta 1831. V roku 1839 sa poddaní z Hlbokého sťažovali na svoje zemské panstvo, že im odoberá a ničí hory a že predáva drevo, ale spravodlivosti sa nedovolali.
Začiatky hlbockej školy siahajú do už do roku 1786. Škola bola umiestnená v biednom dome pri fare, kde sa nachádzal i byt pre učiteľa. Plat učiteľa v Hlbokom v roku 1803 pozostával z 30 tich zlatých, dostával ďalej 12 meríc pšenice, 17 meríc raži, 7 meríc jačmeňa a 4 meríc ovsa. Žiaci mali priniesť jedno polienko dreva. Od roku 1800 do roku 1900 bolo na štúdiách na vyšších školách asi 20 Hlbočanov. Väčšina z nich navštevovala evanjelické gymnázium v Modre. Hlboké malo aj svojho kronikára, Loštického, ktorý začal písať kroniku roku 1789
História cirkevného zboru v Hlbokom sa začala písať v roku 1787. Hlbocká cirkev mala v roku osamostatnenia 1100 veriacich. Rozpočet na kostol bol stanovený na 265 zlatých a 80 denárov. Základný kameň kostola bol položený na mieste bývalej kováčskej dielne na znamenie, „že tu má byť kované železo porušenej ľudskej prirodzenosti a založený oheň, v ktorom by bolo prečisťované striebro a zlato viery a duchovných cností.“ So stavbou sa začalo 24. apríla 1787. Dokončili ho 11. novembra 1787 na sviatok Sv. Martina. S novým chrámom potrebovali i kňaza, ktorý by sa staral o cirkevný zbor. Vyvolili si Jána Bacha z Dežeríc. Prvým kňazov z radov Hlbočanov bol Pavel Sedláček, hlbocký rodák. Pôsobil tu od roku 1831 do roku 1843. Odmenu, ktorú dostával hlbocký kňaz od svojho cirkevného zboru v roku 1803 tvorilo 80 zlatých, 24 meríc pšenice, 34 meríc raži, 14 meríc ovsa, 8 siah dreva. Predtým než bol postavený kostol, stála v Hlbokom na cintoríne stará zvonica, postavená okolo roku 1600, ktorá mala jeden zvon. V čase tureckých nájazdov bol zvon schovaný v studni, takže sa zachoval. Potom ho používali pri pohreboch. Zvonica bola rozobraná v roku 1845 a drevo predané.
Siedmym hlbockým kňazom bol Jozef Miloslav Hurban, ktorý po trojročnom kaplánovaní nastúpil na miesto farára v Hlbokom v júni 1843. V čase od 11. do 16. júla 1843 sa konalo stretnutie Jozefa Miloslava Hurbana, Ľudovíta Štúra a Michala Miloslava Hodžu na hlbockej fare. Kodifikovali tu spisovnú slovenčinu.
V samotných dejinách Hlbokého sa Hurban „preslávil“ najmä vďaka známym spolkom miernosti. Vyzýval cirkevníkov, aby prestali s pijatikou. Po prísahe v chráme sa museli vzdať pitia alkoholu. Pred oltárom rozbili poháre na pálenky a odprisahať, že ju už nikdy nebudú piť. Hurban sa vyjadril o Hlbočanoch takto: „Ibaže ten ľud, aj hlbocký, do školy ešte ako – tak chodí, ale do spolku vkročiť ani za celý svet. Nechce ani počuť o tom, že by pálenkou svoj jazyk neovlažil.“
V roku 1848 sa tu začali pod Hurbanovým vedením formovať prvé jednotky slovenských dobrovoľníkov v Slovenskom povstaní. Po neúspešnom výsledku povstania sa začali perzekúcie, súdy a vypočúvanie. Z Hlbočanov zajali 10 ľudí, ostatní utiekli a schovali sa. Ich príbytky vyrabovali, dokonca i zrúcali, napríklad Kovárovi, Žákovi a Šajánkovi. Chceli vešať Brožka Machových, Martina, a Sedláčka Žáčineho a že Zálešáci – gajdoši, Pavel a Ján, zaiste otec a syn dostali každý 25 „na pudlo“. Jozef Miloslav Hurban mal so svojou manželkou Aničkou Jurkovičovou 9 detí. V roku 1847 sa v Hlbokom narodil jeho syn Svetozár Hurban-Vajanský, spisovateľ, publicista, literárny kritik a politik. Jozef Miloslav Hurban zomrel 21. februára 1888 v Hlbokom a po jeho smrti mu v roku 1892 postavili na hrobe z verejných zbierok pomník. V roku 1948 preniesli jeho telo do novej mohyly, navrhnutej architektom Dušanom Jurkovičom.
Hlboké bolestne zasiahla prvá svetová vojna, ale najväčšie straty utrpelo počas 2. svetovej vojny. Obyvateľstvo bolo odhodlané až do konca brániť svoje domovy, keď sa už blížil front bolo v noci z 2. na 3. apríla 1945 Hlboké zasiahnuté 6 ľahkými bombami a boli poškodené domy Jána Morávka, Pavla Filípka a Pavla Šullu. Zrána 6. apríla 1945 začali nemecké jednoty v Hlbokom húfne ustupovať poľnou cestou na Kunov, pričom ich sovietske lietadlá neustále ostreľovali a bombardovali. Hlboké bolo oslobodené v ten deň o 14 hod. popoludní. Na začiatku 20. storočia bola postavená novšia časť obce a to „Lúčky“, smerom na Senicu a „Mláky“
V roku 1936 sa konalo odhalenie pamätnej tabule Svetozára Hurbana Vajanského, organizované Vzdelávacím spolkom Dr. J. M. Hurbana. Obyvateľsto bolo zamestnané aj v Senice, kde sa pracovali vo fabrike, v roku 1949 bola slávnostne zahájená aj autobusová doprava na linke Prietrž – Jablonica – Hlboké – Senica a späť. JRD sa v Hlbokom založilo 5. septembra 1950 a malo 140 ha ornej pôdy. V roku 1950 malo Hlboké 1206 obyvateľov a 283 domov. Zásluhou pána farára Chochola bola založená v našej obci Pamätná izba J, M, Hurbana, ktorá v niektorých rokoch zaznamenala až 7000 návštevníkov ročne.
17. november 1989 nenechal chladných ani Hlbočanov. Na opornom múre na námestí sa objavili nápisy: slobodné voľby, Hlbočania, zobuďte sa! Organizovala sa verejná diskusia na bývalom MNV, kde občania vyslovili nesúhlas s nedemokratickým systémom. Samospráva vznikla 1. januára 1990.
Zdroj: Zuzana Knapová: Dejiny obce Hlboké
