Myjava – história

Myjava bola založená roku 1586 a prvotne osídlená obyvateľmi utekajúcimi pred Turkami z južných častí dnešného Slovenska. Už predtým síce existoval na území dnešnej Myjavy majer Myjava (prvá písomná zmienka o ňom je z roku 1436), avšak jeho vlastník, čachtický feudál František Nádašdy, si chránil poľnohospodársku pôdu v jeho okolí, a preto prvá dedina Myjava vznikla severnejšie, už v pásme hôr na území dnešnej Starej Myjavy.

Hodnoverný doklad o tom máme od Daniel Krmana, ktorý v rukopise Pro memoria zaznamenal „Mijava založená byla mezi horami leta Páne 1586“. Rovnaký rok založenia uviedol aj na kamennej doske, ktorá sa nachádza na dnešnom myjavskom r. k. kostole. Samotný názov Myjava pôvodne patril rieke, o ktorej je najstaršia písomná zmienka z rokov 1262 a 1270 (pričom jej pomenovanie súviselo erozno-vymývacím vplyvom na okolie).

Príliv utečencov do tohto kraja bol však väčší, ako ich mohlo uživiť územie v dnešnej hornej časti Starej Myjavy a to malo za následok, že noví osadníci začali vytvárať klčoviská aj na vzdialenejších územiach, kde vznikali tzv. kopanice. Spočiatku to bola len skultivovaná pôda, ale ďalej od dediny bol k nej prístup už ťažší a preto tam pomerne rýchlo začali vznikať rôzne sezónne obydlia a hospodárske stavby slúžiace na jej obrábanie. S pribúdajúcimi novými prisťahovalcami i novými dorastajúcimi generáciami sa dočasné obydlia menili na trvalé a tým sa začalo utvárať okolo dediny Myjava rozptýlené kopaničiarske osídlenie.

Pokračujúci rozvoj kopaníc podnietila ďalšia prisťahovalecká vlna, tzv. valašskej kolonizácie, v rámci ktorej začalo do oblasti Myjavy prichádzať obyvateľstvo zo severu Slovenska, najmä z Oravskej a Trenčianskej stolice. A zatiaľ čo osadníci z prvej kolonizačnej vlny sa vyznali v obrábaní pôdy, prisťahovalci z druhej vlny si priniesli znalosti z chovu dobytka, osobitne oviec, čo sa prejavilo pri rozvoji remesiel spojených so spracovaním ovčej vlny i v odievaní tunajších obyvateľov. Príchod „valašských horniakov“ priniesol však vo väčšom rozsahu ešte jednu znalosť – používanie strelných zbraní. To zohralo úlohu už roku 1621 keď sa Myjavčania pridali na obranu svojej evanjelickej viery k povstalcom Gabriela Bethléna. V odvete za tieto aktivity bola Myjava vyrabovaná, sčasti vypálená a o život pritom prišlo 80 obyvateľov. Bolo to prvé revolučne vystúpenie Myjavčanov, ktoré sa dostalo aj do histórie v podobe textu zachovanej piesne Myjava a Kozáci, ktorú uverejnil aj Ján Kollár vo svojich Zpiewankách.

V polovici 17. storočia začali sa meniť vlastnícke pomery na Čachtickom panstve a s nimi aj postup osídľovania Myjavskej pahorkatiny. Prisťahovalecký prúd valašskej kolonizácie neustával, čo sa prejavilo jednak na rozvoji osídlenia v blízkosti majera Myjava, teda už na území dnešnej Myjavy. Taktiež sa začali výraznejšie osídľovať južné svahy pohraničných Bielych Karpát, čím sa eliminovali nároky Moravy a Strážnického panstva na toto územie a tým sa zároveň dotváral vejár kopaníc na území od dnešného Brestovca, cez Starú Myjavu, Poriadie, Rudník až po Jablonku a Polianku. Tento pomerne rozsiahly sídelný útvar dostal v latinsky písanom zemepise z prvej polovice 17. storočia pomenovanie Magna Miava, teda Veľká Myjava a od toho času bola Myjava vnímaná nielen ako obec, ale aj ako kraj, pre ktorý sa začalo používať charakteristické slovné spojenie „na Myjave“.

Ďalšie napredovanie Myjavy poznačili náboženské nepokoje a s nimi účasť Myjavčanov v ďalších protihabsburských povstaniach. V roku 1646 po povstaní Juraja Rákociho Myjava získala v rámci tzv. Lineckého mieru náboženský ochranný list, ale po tom, čo František Nádašdy ml. prijal za manželku dcéru palatína Annu Esterháziovú a prestúpil na katolícku vieru, opäť bolo všetko inak. Medzitým Myjava zažila ďalšiu pohromu od turecko-tatárskeho vojska, ktoré ju v roku 1663 trikrát vyrabovalo, vypálilo a do zajatia odvlieklo alebo usmrtilo 707 obyvateľov.

Nová vlna rekatolizácie, spojená s odoberaním evanjelických kostolov, nastala po Wesselényiho sprisahaní v rámci tzv. desaťročného prenasledovania protestantov v Uhorsku (1671 – 1681). Jej súčasťou sa stali senická a najmä turolúcka vzbura, ktorá bola kruto potlačená a 12 Turolúčanov skončilo na šibeniciach. Ďalšie pokračovanie rekatolizácie sa odohrávalo na tzv. Prešporských súdoch, ktoré proti 730 evanjelickým kňazom a učiteľom viedol ostrihomský arcibiskup J. Selepčéni. Takmer stovku z nich uvrhli do žalárov a väčšina skončila na galejach. Odpoveďou na tento teror sa stalo sústreďovanie prenasledovaných odbojníkov na myjavských kopaniciach a prepadávanie predstaviteľov feudálno-cirkevnej moci. Ale aj tieto aktivity boli kruto potlačené, zároveň sa však stali prvými akciami tzv. kurucov pred ich otvoreným vystúpením proti rakúskemu cisárovi pod vedením Imricha Tökoliho.

Roku 1704 sa obyvatelia tohto kraja pripojili k povstaniu Františka Rákociho II., začo bola Myjava štyrikrát vyrabovaná a vypálená. Tunajší kňaz Daniel Krman sa zachránil útekom na povstalecké územie a o ďalšie dva roky bol v Žiline zvolený za evanjelického superintendenta (biskupa) Trenčianskej, Liptovskej, Oravskej, Nitrianskej a Bratislavskej stolice. A v tejto funkcii, na základe rozhodnutia ružomberskej synody evanjelických cirkví, požiadal o pomoc a podporu evanjelikov švédskeho kráľa Karola XII. počas jeho vojnovej výpravy v Rusku. Krman sa z tejto cesty vrátil roku 1709 a po Satmárskom mieri v roku 1711 aj na Myjavu, ktorá sa tak stala sídlom biskupa. Tu dokončil nový chrám a zároveň preniesol sídlo obce z pôvodnej Starej Myjavy na územie dnešného mesta.

Po povstaní Františka Rákociho II. bola Myjava rozvrátená a preto odišlo veľa tunajších rodín do južných oblastí Slovenska, Vojvodiny i Maďarska, kde sa na viacerých miestach, napríklad v dedine Oroszlány, Öskü alebo Bakonycsernye až do polovice 20. storočia zachovalo myjavské nárečie. Už onedlho sa však Myjava začala opäť vzmáhať. Vďaka D. Krmanovi tu vznikli tri nové cechy – ševcovský, tkáčsky a mäsiarsky a zároveň boli položené základy najvýznamnejšieho myjavského, tzv. pytlikárskeho remesla na výrobu osievacich mechov pre mlyny, ktoré malo odbyt na celom území Rakúsko-Uhorska.

Ale v roku 1729 opäť zosilnela rekatolizácia. D. Krmana obvinili zo vzbury a rozhodnutím cisára Karola VI. doživotne uväznili v priestoroch Bratislavského hradu, kde 23. septembra 1740 zomrel. Po jeho smrti jezuiti vyhlásili, že na smrteľnej posteli konvertoval na ich vieru a s veľkou pompou ho pochovali v bratislavskom Dóme Sv. Martina. Tu sa končí stopa po jeho ostatkoch a už nikdy sa nezachovali o nich žiadne informácie. V súvislosti s týmito udalosťami v roku 1731 vtedajšie vrchnosti definitívne odobrali myjavský kostol evanjelikom, tunajšiu evanjelickú cirkev zakázali a nepomohli im ani príhovory pruského kráľa Fridricha Wilhelma, anglického kráľa Juraja alebo ruskej cárovnej Anny. Rakúsky cisár Karol VI. i Mária Terézia ostali voči Myjavčanom neoblomní.

Takmer dvestoročný náboženský útlak pominul až nástupom rakúskeho cisára Jozefa II. Vďaka jeho reformám a Tolerančnému patentu si Myjavčania obnovili evanjelickú cirkev a v roku 1785 postavili aj nový evanjelický chrám. V rovnakom čase sa uskutočnilo prvé sčítanie ľudu v Uhorsku, pri ktorom na Myjave žilo 8387 obyvateľov, čím sa stala štvrťou najľudnatejšou obcou na území dnešného Slovenska. Viac obyvateľov mala len Bratislava (29 232), Banská Štiavnica (20 454) a Komárno (12 067). Značné počty v tomto čase mali aj ďalšie obce v oblasti Myjavskej pahorkatiny, napr. Brezová 5309, Stará Turá 4861 alebo Vrbovce 4493 obyvateľov.

Národné obrodenie a revolučné roky 1848 – 1849

V 40-tych rokoch 19. storočia sa stal kraj Myjavskej pahorkatiny jedným z najvýznamnejších centier slovenského národného hnutia, ktoré sa usilovalo o zrovnoprávnenie Slovákov s ostatnými národmi Uhorska. Keď sa však vláda v Pešti postavila proti tomuto úsiliu, utvoril sa pod vedením J. M. Hurbana, Ľ. Štúra a M. M. Hodžu vo Viedni dobrovoľnícky zbor, ktorý prekročil 18. septembra 1848 hranice Uhorska. Myjava a okolitý kraj sa tak stal centrom prvého Slovenského povstania – a treba dodať, že výber tohto kraja nebol náhodný. Za týmto rozhodnutím boli mnohé dovtedajšie národnobuditeľské aktivity tunajších národovcov, revolučné korene z čias protihabsburských povstaní a v neposlednom rade aj početnosť obyvateľstva v oblasti Myjavskej pahorkatiny hlásiaceho sa k Slovákom. Historickým dňom sa stal 19. september 1848, kedy na verejnom zhromaždení ľudu oficiálne vyhlásili Slovenskú národnú radu za predstaviteľku politickej a vojenskej moci Slovákov. Povstanie potom pokračovalo na Brezovej (dnes Brezová pod Bradlom), kde povstalci vybojovali viaceré bitky, ale taktizovanie Viedne i nedostatočná výzbroj povstalcov spôsobili, že museli ustúpiť. Poslednú bitku vybojovali na Myjave, pri kopanici Klasovitý, 28. septembra 1848 a po nej sa stiahli na Moravu.

Takmer v rovnakom čase však v Pešti rozvášnený dav zavraždil veliteľa cisárskych vojsk grófa F. F. Lamperta a keď sa na jeho miesto postavil chorvátsky bán Josip Jelačić, nastala nová situácia aj pre slovenských dobrovoľníkov. V druhej a tretej povstaleckej výprave, ktoré prešli takmer celým Slovenskom, opäť našli po boku cisárskeho vojska najväčšie zastúpenie dobrovoľníci z Myjavy a okolitých obcí. A významné aktivity sa v závere povstaleckého vystúpenia odohrávali aj na Myjave. Od augusta 1849 sa tu zdržiaval J. M. Hurban , Ľ. Štúr a D. J. Bórik a v snahe aktívne zasiahnuť do záverečného porevolučného mierového usporiadania tu zostavili dokument Promemórium, ktorý v mene Národnej rady zaslali do Viedne s požiadavkou, aby „nový vek Rakúska pomáhali zakladať ľudia noví“, a aby sa uskutočnilo „občanské oddelenie Slovenska od Maďarska“. Ďalšiu významnú aktivitu tu v závere roka 1849 vyvinuli aj myjavskí národovci, keď zorganizovali deputáciu na podporu národných výdobytkov a v mene tridsaťtisíc obyvateľov Myjavskej pahorkatiny sa pod vedením Jána Valáška – Mydlára vybrali do Viedne, kde ich prijal rakúsky cisár František Jozef I.

Ciele zrovnoprávnenia Slovákov sa síce nesplnili, ale na Myjave predsa len nastali zmeny. Viedenský cisársky dvor, aby mohol lepšie kontrolovať tunajší región, tu v roku 1850 zriadil sídlo okresu a s príchodom nových úradníkov sa začala modernizovať centrálna časť Myjavy, tzv. mestečko. Ale po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 národnostný útlak zosilnel a panslávska Myjava sa stala jedným z najviac utláčaných sídiel v celom Hornom Uhorsku.

Veľká vlna vysťahovalectva

Úpadok remesiel, neriešené sociálne otázky a preľudnenosť myjavského chotára priniesli novú kapitolu tunajších dejín – vysťahovalectvo do zámoria. Od roku 1890 sa stovky mladých Myjavčanov i celých rodín začalo usídľovať v mestách na východnom pobreží USA alebo na farmách v Severnej Dakote a Texase. No najväčším strediskom tunajších vysťahovalcov sa stalo mestečko Little Falls v štáte New York, ktoré dostalo medzi Myjavčanmi prívlastok „Druhá Myjava“, a druhou najpočetnejšou komunitou Myjavčanov sa stal americký Guttenberg. Zo spádových stredísk Myjavčanov žijúcich v USA začal koncom 19. storočia prúdiť na Myjavu oživujúci kapitál, prostredníctvom ktorého sa zadlžené majetky opäť dostávali do rúk pôvodných majiteľov. A prosperitu začala zažívať aj Myjavská banka založená v roku 1886 ako jeden z mála slovenských finančných ústavov.

Začiatkom 20. storočia sa vystupňoval národnostný útlak v Uhorsku a zvlášť intenzívne dopadol na národne uvedomelé obyvateľstvo Myjavskej pahorkatiny. Na samotnej Myjave to viedlo k zomknutiu národovcov, pričom jeden z nich – pravotár Ján Valášek (ujec M. R. Štefánika), sa dostal v roku 1901 ako poslanec do uhorského snemu, no zároveň za „predvolebné poburovanie“ aj na rok do väzenia. Ešte horší koniec mali obecné voľby v roku 1905, pri ktorých žandári zastreli Jána Dugáčka a ťažko zranili Štefana Nemčeka. Najväčšie volebné podvody a zastrašovanie sa však udiali pri dnes už takmer zabudnutých snemových voľbách v roku 1906 vo vtedajšom tzv. vrbovskom volebnom okrese, do ktorého, okrem dedín v okolí Vrbového,  patril aj Myjavský okres. Hodno doplniť, že do histórie vošli ako vrbovský tatársky plen, o ktorom brezovský rodák a neskorší evanjelický biskup S. Š. Osuský zaznamenal: „Krásny, čistý slovenský okres, mestá dedinky prebudené a neslýchaným trýznením vždy musia podľahnúť. Tu nie je nič „protizákonné“, všetko je dovolené, stav obliehania je slabý výraz na bašovské výčiny… Odvrátiac sa od tohto tábora k nášmu, musí sa človek kochať, hrdý byť a prosiť Boha, aby celé Slovensko stálo si tak pod zástavami národnými ako tento ľud“.

Národné obrodenie a 1. svetová vojna

Prvá svetová vojna poznačila Myjavu hospodársky i mimoriadne veľkými stratami na životoch 286 mužov. Podobne najväčšie bolo zastúpenie Myjavčanov v légiách, ktoré sa pričinili o vznik Československej republiky a významné miesto pri ich organizovaní alebo finančnej podpore mali aj myjavskí rodáci v USA, pričom ich hlavný predstaviteľ, Ján Samuel Bradáč, sa ako zástupca Slovenskej ligy zúčastnil aj na tvorbe Pittsburskej dohody.

Rovnako nemožno nespomenúť mimoriadne zásluhy ďalších Myjavčanov a krajanov na národnom oslobodení. Popri Milanovi Rastislavovi Štefánikovi (ktorí mal po matke myjavské korene) v Národnej rade československej v Paríži, ako vrcholnom orgáne odboja, pôsobili aj myjavskí rodáci. Vo funkcii tajomníka JUDr. Ivan Markovič a ako kapitán československých légií aj Pavel Varsik, neskorší plukovník a tzv. vojenský referent v prvom správnom orgáne pre Slovensko. Povojnových mierových rokovaní a tvorby Trianonskej zmluvy sa popri brezovskom rodákovi JUDr. Štefanovi Osuskom zúčastnil aj ďalší myjavský rodák JUDr. Ivan Krno, synovec M. R. Štefánika a neskorší významný diplomat, člen delegácie ČSR pri zakladaní OSN, spolutvorca Charty OSN a poradca generálneho tajomníka OSN. A významnú úlohu v tomto čase zohrala aj mladšia myjavská generácia pod velením poručíka Štefana Kočvaru, keď v rekordnom počte 122 dobrovoľníkov vytvorila základ Pluku Slovenskej slobody, ktorý sa koncom roka 1918 zapojil do vytláčania maďarských vojsk pri oslobodzovaní Slovenska.

Na tieto zásluhy pri vzniku ČSR spočiatku prihliadali aj vrcholné štátne orgány a keďže vysťahovalectvo z tohto kraja neustávalo, už 11. marca 1919 Národné zhromaždenie jednomyseľne rozhodlo, že pripravované strategické železničné spojenie medzi Moravou a Slovenskom povedie aj v záujme budúceho rozvoja tohto regiónu severnou časťou Myjavskej pahorkatiny. Myjava sa zároveň mala stať železničným uzlom, pričom druhá vetva železnice mala viesť cez Brezovú a Záhorie smerom na Bratislavu. Do roku 1927 sa však stihlo vybudovať len spojenie Veselí nad Moravou – Myjava a o ďalšie dva roky do Nového Mesta nad Váhom. Ale v tomto čase sa už začalo zabúdať nielen na historické zásluhy tunajšieho obyvateľstva na národnom oslobodení, ale aj na železničné spojenie s Bratislavou. Vývoj v historických českých zemiach začal oproti Slovensku vykazovať novú asymetriu a v tunajšom kraji, napriek novej železnici, sa s nastupujúcou svetovou hospodárskou krízou dala do pohybu ďalšia vlna vysťahovalectva, tentoraz najmä do Kanady, Argentíny a Francúzka.

Nástup fašizmu a 2. svetová vojna

Odpoveďou na narastajúce nebezpečenstvo fašizmu sa stali v ČSR v roku 1935 najväčšie vojenské manévre v dovtedajšej histórii štátu. Sídlom ich veliaceho štábu sa stala Myjava, čo nebolo náhodné, pretože predpokladaným zámerom nemeckých vojsk bolo útokom oddeliť Moravu od Slovenska. Tunajší kraj tak získal na strategickom význame, čo malo viesť aj k výstavbe vojenských kasární na Myjave. No v dôsledku otáľania sa z tohto zámeru stihla do roku 1938 postaviť iba jedna menšia budova.

V rovnakom čase sa ocitlo v ohrození aj predmostie Bratislavy – Petržalka a s ním i tamojšia menšia fabrika firmy Tauš. Začiatkom roka 1937 rozhodli jej vedúci predstavitelia, že vojenskú výrobu presťahujú do vnútrozemia a na odporúčania Pavla Varsika, v tom čase riaditeľa financujúcej Legiobanky, si za nové sídlo zvolili Myjavu. Už koncom roka 1937 tu v prvej hale pracovala prvá stovka zamestnancov a tesne predtým ako nemecké vojsko začiatkom októbra 1938 zabralo Petržalku, sa behom pár dní na Myjavu presťahovala aj celá firma Tauš. Následne tu v rekordne krátkom čase postavila niekoľko ďalších hál, obytných i ďalších budov, až napokon vplyvom vojnovej konjunktúry zamestnávala 1 800 pracovníkov a stala sa hlavným mestotvorným prvkom Myjavy.

Po skončení Mníchovskej konferencie, abdikácii a odlete prezidenta Beneša do zahraničia, prijali zástupcovia slovenských politických strán tzv. Žilinskú dohodu, ktorá znamenala vyhlásenie autonómie Slovenska. Spojená bola s vytvorením Strany slovenskej národnej jednoty s podtitulom Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). A tento vývoj, najmä pokiaľ šlo o narovnanie vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi, podporili aj Myjavčania. Menej nadšene už prijali rozbitie ČSR, no najťažšie niesli, keď nová štátostrana začala zabúdať na proklamovanú národnú jednotu a tunajšie evanjelické obyvateľstvo začalo byť prenasledované alebo sa v lepšom prípade ocitlo na bočnej koľaji.

Skúšobným kameňom postojov tunajšieho obyvateľstva sa od marca 1939 stala pomoc stovkám českým vlastencom pri úteku z Protektorátu Čechy a Morava, ktorá už onedlho prerástla do širšej ilegálnej činnosti. A keď sa v ďalších rokoch začali v okolí Myjavy vo väčších počtoch sústreďovať utečenci z nemeckých zajateckých a koncentračných táborov, zväčša občania Sovietskeho zväzu, nastala pred odbojármi tohto kraja, aj pod vplyvom porážok nemeckých vojsk pri Stalingrade a Kursku, nová etapa odbojovej činnosti, ktorá už smerovala k prípravám ozbrojeného vystúpenia.

Po vyhlásení Slovenského národného povstania došlo v tomto kraji k vytvoreniu troch väčších partizánskych skupín – pod velením Miloša Uhra, Jána Reptu a Štefana Čúvalu. Vďaka tomu sa stal podjavorinsko-podbradliansky kraj jedným z najvýznamnejších centier odporu na západnom Slovensku. A v tomto duchu bolo o jeho pripravenosti informované aj najvyššie velenie Červenej armády. Konkrétne listom náčelníka Čs. vojenskej misie v Moskve, gen. H. Piku z 9. augusta 1944. Vďaka tomu sa začiatkom októbra 1944 do tohto kraja presunula i sovietska paradesantná organizátorská skupina pod velením Iľju Daniloviča Dibrova, okolo ktorej zakrátko vznikla II. československá Stalinova partizánska brigáda, ktorá mala desať oddielov. Na sústredenie a aktivity tunajších partizánskych oddielov zareagoval aj ríšsky protektor v Čechách K. H. Frank. Začiatkom novembra 1944 si osobne prezrel tunajšie pohraničie a v obave, aby sa povstanie neprenieslo do Protektorátu, napísal do Berlína H. Himmlerovi list, v ktorom požadoval, aby bol celý pohraničný úsek pri Myjave vysídlený a použitý ako záložný výcvikový priestor pre Waffen SS. Tento zámer sa už, našťastie, nerealizoval. Prichádzal záver druhej svetovej vojny a s ním 8. apríla 1945 aj oslobodenie Myjavy.

Záverom treba ešte spomenúť účasť tunajších rodákov na významnejších postoch v odboji. V srdci SNP, v Banskej Bystrici, významný post povereníka SNR pre zásobovanie zastával JUDr. Ján Púll a predsedom revolučného národného výboru, ako aj prvým mešťanostom, tu bol ďalší Myjavčan – Gustáv Zeman. Priamo na povstaleckých bojiskách si uznanie vyslúžil veliteľ 6. taktickej skupiny, turolúcky rodák plukovník Ján Černek (generál in memoriam ) alebo veliteľ novobanského partizánskeho oddielu, myjavský rodák Ján Zeman (neskorší generál). Ďalšie dve desiatky tunajších rodákov pôsobili na západných a východných frontoch v zahraničí. A niekoľko ďalších desiatok Myjavčanov zapojených do odboja, ale aj pri prechode frontu, prišlo o život. Azda najznámejší z nich bol mladý myjavský básnik Milan Mareček, ktorého fašisti umučili v Novom Meste nad Váhom, alebo bývalý zamestnanec firmy Tauš a partizánsky veliteľ Miloš Uher, ktorý zahynul v boji pod Javorinou.

Zdroj: Mesto Myjava