Osobnosti FK Senica: Emil Krajčík obliekal dres Slovenského hodvábu Senica

V 80-tych rokoch obliekal dres Slovenského hodvábu Senica skvelý futbalista Emil Krajčík. Prečítajte si rozhovor s osobnosťou klubu pri príležitosti tohtoročnej storočnice FK Senica.

Cez Podolie, Jednotu Trenčín a Frýdek-Místek sa dostal Emil Krajčík až do Senice, kde obliekal farby klubu zo Záhoria.

Po konci svojej futbalovej kariéry rozbehol vlastný biznis, ktorým je dnes známy po celom Slovensku. Jeho sieť predajní 101 Drogerie neustále napreduje a rastie. Podľa jeho slov futbalu vďačí za veľa, najpopulárnejší šport na planéte ho naučil mnoho vecí, z ktorých ťaží dodnes.

 

Aké boli vaše futbalové začiatky?

– Začínal som u nás na dedine v Podolí, mali sme žiacke a dorastenecké mužstvá, na túto dobu to boli celkom dobré podmienky. Rovnako sme mali dobrých trénerov. Keď som končil v doraste, prešiel som k mužom. Hrali sme vtedy prípravný zápas s Jednotou Trenčín, pán Dodoraj bol trénerom. Po zápase si ma vybrali, tam sa mi začal ozajstný futbalový život.

Ako si spomínate na futbalové časy v senickom drese?

– Boli to krásne časy, boli sme mladí, plný elánu a síl, na tú dobu tu boli rovnako veľmi dobré podmienky, v tých časoch sme mali aj veľmi dobré mužstvo. Hrali sme o špicu druhej ligy, nemohlo sa vtedy prestupovať do zahraničia, prvá liga preto bola nabitá reprezentantmi. Aj vďaka tomu bola úroveň druhej ligy na veľmi vysokej úrovni.

Údajne ste v Senici začínal ako útočník – čo je na tom pravdy?

– Do Senice som prišiel z Frýdku-Místku, kde som hrával obrancu. V mládežníckych kategóriách som vždy hrával útočníka. Keď som prišiel z Podolia ako mladý chlapec do Jednoty Trenčín, tam sa zranil ľavý obranca, pán Rajman ma postavil do obrany, odvtedy som hrával obrancu, či už vo Frýdku-Místku, alebo v Dukle Tábor. Po príchode do Senice som najprv hrával v útoku, potom aj záložníka a neskôr v obrane. Celkovo mi na ľavej strane nerobilo problém naskočiť na akýkoľvek post. Mal som výhodu, že som mal útočné návyky už prakticky od svojich futbalových začiatkov.

Ako si spomínate na domáce zápasy pred senickým publikom?

– Nádherné časy, veľa ľudí chodilo na futbal, úprimne nám fandili. V televízii sa vtedy nevysielalo toľko zápasov, ako dnes, ľudia sa v nedeľu vybrali na futbal a fandili nám. Snažili sme sa im to vrátiť, nehovorím, že sme vždy vyhrali, no na ihrisku sme sa snažili zakaždým odovzdať maximum.

Po konci v Senici ste ochutnali legionársky chlebík v nižších rakúskych súťažiach. Ako si spomínate na túto futbalovú etapu?

– Na konci mojej kariéry v Senici som sa začal obzerať po ďalšom angažmá. Vtedy sa ešte nemohlo prestupovať, vybavoval som si to v Bratislave, aby ma vôbec pustili. Veľmi rád na to spomínam, keď som skončil v Senici, začal som pracovať v Slovenskom hodvábe, nepáčilo sa mi to tam veľmi, chcel som naďalej hrať futbal a popri tom robiť aj niečo iné. Išiel som do Poysdorfu, blízko za hranicami, tam som začal hrávať, tréner ma zobral do práce. Medzitým som začal podnikať, stíhal som hrať futbal, pracovať a zároveň aj podnikať. Po štyroch rokoch som to ale musel zredukovať, bolo toho viac a viac, zároveň som si rozbiehal svoj vlastný biznis. Chodieval som neskoro večer domov a ráno o piatej som musel vstávať. Rozhodol som sa, že s futbalom definitívne skončím a budem sa venovať podnikaniu.

Futbalové gény po vás zdedil aj váš starší syn Matej, ktorý okrem reprezentačného dresu obliekal aj ten senický…

– Matej vyrastal v Senici, keď končil dorastenecký vek, hovoril som mu, nech ide na vojnu, aby to mal čím skôr za sebou. Poslúchol, išiel do Malaciek, tam sa venoval aj futbalu. Keď končil na vojne, zavolali mi ľudia z Frýdku-Místku, či by som ho k ním nepustil. Bola tam podmienka, že tam musí hrať jeden mládežnícky hráč. Dohodli sme sa na klube a nakoniec ho pustili. Tam začala jeho kariéra, išiel do národnej ligy, potom do Počerníc, neskôr sa mu podarila Slávia Praha. Vybojoval si tam svoje miesto, neskôr to bol aj reprezentačný dres. Zahral si dokonca Ligu majstrov, mal veľmi krásnu kariéru. Na niektorých reprezentačných zápasoch som sa na neho bol pozrieť. Ako otec som mu fandil, nikdy som ale nechodil za nikým, aby ho niekde protekčne presadzoval. Všetko si vybojoval sám. Na konci kariéry sa nakoniec vrátil do Senice.

V roku 2003 ste ho motivovali zabehnutím Záhoráckeho maratónu, prekonával vtedy ťažké zranenie kolena – ako to celé prijal?

– V ligovom zápase si roztrhol krížne väzy v kolene, bol z toho trochu smutný, rozmýšľal, čo vlastne bude ďalej. Ja som si v tom čase chodieval zahrať futbal so starými pánmi do haly, po jednom zápase som v kabíne povedal, že idem odbehnúť maratón a Matejovi dokážem, že sa to dá. Maratón bol však za tri mesiace, bolo potrebné trénovať oveľa dlhšie. Mal som nejaké základy, za tie tri mesiace som preto urobil maximum a maratón sa mi nakoniec podarilo odbehnúť. Matej to zobral veľmi pozitívne, pracoval na sebe a dostal sa z toho ťažkého zranenia. Aj po zranení mal ešte veľmi peknú kariéru.

Je o vás verejne známe, že váš bežný pracovný deň začína skoro ráno šesťkilometrovým behom. Vďačíte za tento návyk práve futbalu alebo skôr spomínanému zabehnutému maratónu?

– Ja som chodil behávať aj pred samotným maratónom, je to skrátka môj štýl života. Každé ráno vstávam o 4:44, následne idem behať, a tak idem do práce. V Prietrži máme ranč, tam sa zastavím a rozdelím prácu. Následne idem do Senice do svojej firmy. Po odchode z firmy sa vraciam na paseky a tam aktívne pracujem každý deň až do večera. Večer mám pre seba chvíľu voľno.

Ako ste už spomínali, na konci vašej futbalovej kariéry ste sa rozhodli vydať na podnikateľskú dráhu. Naučil vás futbal počas aktívnej kariéry niečo, z čoho ťažíte dodnes pri vašom vlastnom biznise?

– Určite disciplína. Futbal mi dal v tomto strašne veľa. Napríklad nikdy nikde nechodím neskoro, pri futbale sme si to ani nemohli dovoliť, autobus by vás skrátka nepočkal. Rovnako ako som spomínal, snažím sa športovať, regenerovať a starať sa o seba. Toto všetko mi dal futbal. Zároveň si preto myslím, že aj kvôli tomu mám stále toľko energie. Takto fungujem celý život.

Vaša firma neustále prosperuje a rastie, máte v tejto oblasti nejaké ďalšie ciele?

– Na slovenskom trhu sme sa stabilizovali, napriek tomu je konkurencie čím ďalej tým viac. Práce je tam strašne veľa. Cieľom je byť naďalej etablovaní na Slovensku a postupne firmu predať svojim deťom.

Sledujete výsledky nášho klubu naďalej?

– Určite, keď mám čas, chodievam aj na zápasy. Klub mi je blízky, pretože mi dal veľmi veľa. Veľmi si to vážim.

Pred touto sezónou sa vedeniu klubu rozhodlo vrátiť späť na československú cestu – aký je váš názor na toto rozhodnutie?

– Vždy by mal hrať ten najlepší hráč, celkovo je to ale lepšie, keď v mužstve hrajú domáci hráči. Prirovnám to možno trochu k dedinskému futbalu, vždy sa fanúšik radšej pôjde pozrieť na hráča, ktorého pozná a pochádza z jeho okolia. Vzťah ku klubu je oveľa silnejší, keď sú v ňom aj domáci hráči.

Klub oslavuje tento rok storočnicu – čo by ste mu zaželal?

– Veľa úspechov a tento rok najmä tú záchranu. Mužstvo na to má, v posledných zápasoch ale nemalo výsledky. Ak by a vyhrali niektoré zápasy na jeseň, klub by mohol byť pokojne v prvej šestke.

Spolu so svojim synom Matejom ste sa zapísali do histórie senického futbalu, môžeme v budúcnosti očakávať ďalších pokračovateľov vášho rodu v senických farbách?

– Dúfam, že áno. Môj najmladší syn Lukáš má dvoch synov, bývajú neďaleko štadióna. Jeden z nich je pohybovo veľmi nadaný, netvrdím, že bude futbalista, šport ho však veľmi baví. Bude už len záležať na ňom, či pôjde v tejto rodinnej tradícii a presadí sa. Ak ho to bude baviť, určite ho budeme vo futbale podporovať, aby napredoval a stal sa úspešným.

Vaše športové prianie prípadne osobné ciele?

– Aby všetci boli zdraví a celá táto pandémia pominula. Iné, ako zdravie už nepotrebujem, na ostatné veci sme tu na to, aby sme si ich v živote vybojovali sami.