Profesor Novotný skalická nemocnica: ,,Pokora a skromnosť by mala špeciálne platiť v medicíne“
Každý pracovný deň vstane, oblečie si oblek a neodmysliteľný motýlik a smeruje pár desiatok metrov do svojej ordinácie. Nestor československej medicíny Prof. MUDr. Jozef Novotný, Ph.D. (Med.), HonDSc je najstarším lekárom v skalickej nemocnici. Aj po neuveriteľných vyše 60 rokoch praxe medicínu miluje, pomôcť pacientom najlepšie ako vie je pre neho samozrejmosťou.
Medicínou žije celý svoj život a v nemocničnom areáli skutočne aj býva. Pracuje na pozícii lekára oddelenia vnútorného lekárstva, kde pôsobí aj ako mentor a konzultant. Medicína bola u neho vždy na prvom mieste a považuje ju za nepretržitú službu pre ľudí.
MUDr. Novotný: Mala by nastať obroda spoločnosti
Od ostatných lekárov skalickej nemocnice ho odlišuje aj svojský spôsob vyšetrovania pacientov a láskavý galantný prístup v duchu starej školy ku všetkým. MUDr. Jozef Novotný z Fakultnej nemocnice AGEL Skalica naplnil a každým dňom stále napĺňa do bodky Hippokratovu prísahu. A nezištne pre každého pacienta pridáva osobitý humor, svojský prístup a neoceniteľnú životnú múdrosť.
Ako hodnotíte súčasnú situáciu v medicíne? Také ťažké obdobie zdravotníctvo si zrejme ani vy, ako uznávaný pamätník nepamätáte…
Mala by nastať obroda spoločnosti. Každá civilizácia odišla na morálke. Pápež sv. otec František to zvýrazňuje, že treba obrodu. Epidémie boli a budú. To je zákonitosť. Dôležitá je pokora a skromnosť. Špeciálne to platí v medicíne, lebo medicína je ženského rodu a keď nie sme pokorní a skromní môže nás kopnúť tak, že sa z toho nemusíme ani spamätať. A potom tie veci ako kolegialita a úcta, najmä mladá generácia, nechcem vás nejako uraziť…. Úcta jedného k druhému, to musí byť nezištná, zvlášť v medicíne to platí. Osobne si myslím, že medicína je poslanie. Dnes môžeme my pomáhať iným a zajtra alebo neviem kedy, nás to môže chytiť a potom je ťažké si dávať otázku, že ako sa ku mne správajú. Ja si myslím, že musíme sa správať slušne a dodržiavať tie veci, sú mimoriadne dôležité. Lebo nakoniec by sme si zbytočne hovorili homo sapiens.
Keď si zaspomínate, aké bolo vaše prvé stretnutie s medicínou?
Medicínu som chcel ísť vždy študovať. Ale snáď najväčšou pohnútkou k medicíne bolo, že brat umrel na perforovaný apendix. Vtedy ešte neboli antibiotiká, operovali ho síce, ale nakoniec múdry chlapec, vo veku desiatich rokov odišiel. Bolo nás doma ako havranov no a on, jeden havran, vyletel hore. Vlastne celý život som chcel študovať medicínu, aby som mohol pomáhať ľuďom.
V minulosti však bolo veľmi ťažké sa na medicínu dostať a ešte ťažšie ju vyštudovať, na škole sa udržať….
Ťažké nebolo nič. Lebo veľmi nerád poviem, aby to nevyznelo, že sa chválim, že som bol premiant, nemal som žiadne problémy. Je ale pravda, že sme makali veľmi tvrdo. Často až 24 hodín denne. Býval som, kde sa dalo, v Prahe bolo ťažké zohnať ubytovanie. Keď ma vyhodili z jedného internátu, išiel som do druhého. Veci som ani nerozbaľoval, boli stále v kufri. Vrátane kníh. Nuž ale tá zanietenosť, tá snaha po vedomostiach neutíchala, stále bola na prvom mieste a toho sa defacto držím celý život.
Ako jeden z mála v tom čase ste boli vybraný do dvoch medzinárodných konkurzov. Jeden v USA a druhý vo Švédsku, ako sa vám to podarilo a bolo ťažké rozhodovanie?
Po úspešnej obhajobe ešte počas štúdia som bol vybraný do dvoch medzinárodných konkurzov, ktoré som oba vyhral. Prvý bol do Ameriky na prestížnu Yealovu univerzitu, ktorá bola vtedy prvá univerzita v Spojených štátoch amerických. Bohužiaľ, v tom čase mi bolo povedané hneď, že keďže som slobodný, tak na Ameriku aby som zabudol. Druhý celosvetový konkurz bol pre Európu pre Karolínsku univerzitu vo Švédsku, na ktorej sa udeľujú Nobelove ceny. Tam som bol profesorom generálneho sekretára Nobel comitty, kde som riešil pomerne zložité problematiky typu alergie, centrálneho riadenia cirkulácie, čomu som zostal vlastne verný takmer celý život. Riešili sme aj zložitú nielen chemoterapiu nádorových ochorení, ale aj problematiku vývojovej farmakológie alergie a histamínu.
Vašou významnou životnou profesionálnou zastávkou bola aj Praha, až neskôr ste zakotvili v Bratislave.
Po návrate zo zahraničných ciest som ešte naďalej pôsobil v Prahe u mojej školiteľky a riaditeľky, u pani profesorky Raškovej. V Prahe som dostal niekoľko hodnotení vtedy ešte prezídia Československej akadémie vied a po roku Slováci, ktorí sme boli v Prahe na štúdiách, sme prišli do Bratislavy, pretože pracovisko Farmakologického ústavu ČSAV bolo celoštátne. Tu som pôsobil ako vedecký sekretár ústavu a vedúci oddelenia v pozícii samostatného a neskôr vedúceho vedeckého pracovníka.
Aké nevyspytateľné sú náhody v tom, kam sa naše cesty uberajú vo vašom prípade vypovedá náhoda, ako ste sa dostali k ďalšej zaujímavej oblasti medicíny.
Vzhľadom na to, že v tom čase bola veľmi blízko vojenská nemocnica, začali sme riešiť problematiku merania biologicky aktívnych látok, ktoré regulujú cirkuláciu a získali sme pomerne pozoruhodné výsledky. V tom čase totiž neboli dostupné značkované látky, teda rádioaktívne látky. My sme ich merali biologicky a túto prácu vysoko zhodnotili aj americkí vedci, ktorí prišli na kongres, kde sa riešila úloha vegetatívneho nervového systému. Boli uchvátení tým, že sme si dali takú dôležitú úlohu. Vzhľadom na to, že vojenská nemocnica plnila iné úlohy ako civilné, tak sme spolupracovali s českým pracoviskami, kde sme mali parašutistov, u ktorých sme merali význam stresu pre reguláciu krvného tlaku. Mali sme najväčší, dosiaľ neprekonaný súbor parašutistov rozdelených do 3 skupín – začiatočníci, pokročilí a majstri sveta. Mali sme s tým obrovský úspech. V Bratislave som riešil problematiku riadenia krvného tlaku a farmakoterapiu krvného tlaku, čomu sa vlastne venujem celý život.
Keď by ste porovnali študentov za vašej éry a dnes, dá sa to vôbec? V čom je najväčší rozdiel?
Viete, ja nechcem nikoho uraziť, ale myslím si, že ten záujem dnešných študentov medicíny nie je taký, ako sme mali my. My sme skutočne túžili po vedomostiach. Aj vo voľnom čase, keď som len trocha mohol, som bol v nemocnici. Nemal som za to ani korunu, spal som s ošetrovateľmi na rovnakej izbe, tam človek získal enormné množstvo informácií a skúseností. To bolo nezaplatiteľné. Každý si myslel, keďže najviac času som strávil na chirurgii, na internom a na gynekológii a pôrodnici, že budem chirurgom. Skončil som, ako vidíte, s fonendoskom a ako konzervatívny doktor. Keď to vidím ako to ide teraz, veľa vecí berú dnešní medici úplne automaticky. To sme my brať nemohli. To sa jednoducho nedalo. Ja si myslím, že my sme boli oveľa trpezlivejší ako sú teraz. Chcú všetko hneď. To sa všetko hneď nedá, to nepadá z neba.
Koľko hodín strávite v práci, ešte stále sa vzdelávate?
Tak isto ako v minulosti, tak aj dnes, najmenej 10 až 12 hodín, to vždy. Keď všetko splním, ešte niečo študujem. Alebo píšem. Samozrejme keď prídem domov v blízkosti špitála tak tam tak isto. Štúdium a písanie. Viete prístrojová technika je mimoriadne dôležitá. My sme však toľko techniky nemali, museli sme pracovať viac intelektuálne, rozmýšľať. Nemali sme ani toľko laboratórnych výsledkov. Technika je výborná, ale musíte vedieť na čo je a musíte to vedieť správne indikovať a správne vyhodnotiť.
Takže vy sa spoliehate na to, čo dosiahnete priamym vyšetrením?
Ja isteže indikujem aj technické medicínske výsledky, ale to je len plus. My sme toľko možností nemali, ja viem ešte vyklepať srdce, viem vyklepať pľúca, pečeň. Viem vyklepať obličky. To sa už ani neučí teraz. Keď to ja ukážem kolegom, že viem vyklepať, kde je stemnenie na pľúcach atď. oni pozerajú. A je to presne tak, ako to ukáže potom sonograf.
Prečo sa to neučí?
Do toho ja už môžem málo povedať, to už povedia, to je technika, atď. Ja nie som konzervatívny, ja využívam techniku, či už je to PC, či už je to vysoko senzitívne metódy atď, ja ich viem aj interpretovať, nielen že ich indikujem. Aby to potvrdili, o čom ja rozmýšľam, keď ten pacient príde. Lebo vždy bude platiť to, že dobre odobraná anamnéza je 60-70% choroby a zostáva nám len 30%, aby sme si ju doplnili. Často aj 80% je dobre odobraná anamnéza.
Aká je to dobre odobraná anamnéza?
Veď ten pacient mi to všetko hovorí, len musím počúvať. Na to sú uši, nie len to, že fonendoskop. Ten pacient mi to hovorí, len to musím vyselektovať. Veď on mi hovorí, že mám zvýšenú teplotu, bolí ma hlava, bolí ma pod pravým rebrovým oblúkom. Kto chce robiť medicínu, pretože som povedal, to je poslanie, musí mať na pacienta čo? Čas. Na pacienta musíme mať čas. On nám všetko povie, len my to musíme vyselektovať, čo je dôležité a čo je menej dôležité. Keď to vyselektujeme, potom nás to usmerní. My sa z nulovej hypotézy musíme dopracovať ku 100%nej hypotéze. Pokiaľ sa to dá.
Aký bol váš najzložitejší prípad?
Ťažko povedať, v medicíne si nemôžete vyberať pacientov. Každý pacient je zaujímavý, musíte sa mu venovať. Sú pacienti jednoduchší, dajme tomu bolesti hlavy, bolesti chrbtice alebo také otázky, ktoré sú dôsledkom nesprávneho spôsobu života. A potom sú ťažké veci, až tragické, napríklad pankreas, civilizačné ochorenia, srdcovo-cievne ochorenia, teraz táto pandémia, zápaly pľúc, tých bolo dosť. Tragické pre civilizáciu sú onkologické ochorenia. Priemerný vek sa zvyšuje, ale obávam sa, že už sa nebude viac zvyšovať. Lebo doba je hektická a kladie na ľudí mimoriadne vysoké nároky, snažíme sa zarobiť veľa peňazí, ale kam si to zoberieme?. Nikto si neuvedomuje, keď je mladý, že sme koneční, sme smrteľní a sme zraniteľní. Zraziť nás môže nielen to auto na ceste, ale aj to prejedanie. Musíme sa vrátiť k tým tzv. svätojánskym zásadám, ktoré tí ľudia mali. Musíme si rozmyslieť, akým spôsobom života by sme mali žiť. Tzn. správna životospráva, pohybová aktivita a zlepšiť vzájomné vzťahy, ktoré nám taktiež pomáhajú pookriať a nakoniec zlepšiť kvalitu života. Toto sú veci, ktoré sú dôležité.
Prof. MUDr. Jozef Novotný
Narodil sa v Nemšovej v okrese Trenčín v rodine s ôsmimi deťmi. Získal špecializáciu z vnútorného lekárstva a klinickej farmakológie. Historicky je prvým prednostom klinickej farmakológie v bývalom Česko-Slovensku. Je uznávaným profesorom nielen na Slovensku ale aj v zahraničí.
Prednášal na univerzitách mnohých európskych krajín (Švédsko, Fínsko, Nemecko, Taliansko,, Veľká Británia, Gruzínsko, Grécko, Turecko, Švajčiarsko), ale aj v Číne a USA. Ako primár oddelenia alebo prednosta kliniky pracoval vo viacerých nemocničných zariadeniach na Slovensku (Bratislava, Trnava, Myjava, Brezno), ako profesor a konzultant pôsobil aj na českých univerzitách. Bol prvým riaditeľom Inštitútu fyzioterapie, balneológie a liečebnej rehabilitácie v Piešťanoch.
Je prvým autorom a spoluautorom viac ako 300 publikácií v domácich a zahraničných časopisoch, viac ako 15 monografií, viac ako 6 učebníc a viac ako 500 citácií v SCI Index. Za svoj život získal mnohé vedecké aj spoločenské uznania a ocenenia, dostal množstvo ďakovných dopisov. Bol zaradený medzi významné osobnosti v oblasti medicíny na Slovensku, v Českej republike, v USA, vo Veľkej Británii a Grécku.