V knihe L. Paulinyho z roku 1891 sa dozvieme aj o Korlátskom panstve

Dielo Ladislava Paulinyho z roku 1891 zdigitalizovala Harvardská univerzita v roku 2019. Kniha Dejepis superintendencie nitranskej dľa starých i novších prameňov bola vydaná v roku 1891 v tlačiarni Jána Bežu v Senici. 

Do zbierok Harvardskej univerzity sa dostala vďaka profesorovi histórie Archibaldovi Carymu Coolidgeovi, diplomatovi a prvému riaditeľovi Harvardskej univerzitnej knižnice.

Zachoval sa tak zdroj o málo reflektovanom období dejín Korlátskeho panstva a to obdobia 17. storočia a fungovania protestantskej farnosti v Jablonici, do ktorej patrili aj sídla na území súčasnej obce Cerová.

Ladislav Pauliny existenciu reformovanej farnosti v Jablonici popísal nasledovne: 

“K Jablonici patrili dve filie: Lieskové a Šándorf v korlátskom panstve. Zemskí páni korlátski, kam prislúchala i Jablonica boli: Coborovci , Pongrácovci , Ottlikovci a Apoňovci ( Apponyiovci ).

Kostol jablonický bol z dreva a stál tam, kde je teraz kalvária , tedy medzi kaštielom Apoňovským a katolíckou farou . Dla vizitácie Abrahamidesovej nemal kostol žiadnych dôchodkov , nariadená bola tedy i tu mesačná sbierka . Pavel Apony daroval bol sice niekdy na kostol jednu odbehnutú kopanicu (laz), tá však prislúchála dákemusi dedičovi, toho času neprítomnému. Dla nariadenia superintendentovho mala sa obec pokonať s ním aby rola právne zostala kostolu. Kostol tento už pred príchodom Martina Tarnócyho na vizitáciu bol odňatý, preto kázalo sa len v kaštieli.

Dôchodky farárove:

Každý sedliak zo štvrťsedenia dával štvrť pšenice, syr, kurča a groš. Starí hoštáčnici štvrť pšenice lebo raži, pak kurča a groš, noví ale či takzvaní Trávničania, dávali: mericu ovsa, syr, kurča a groš. Každý podruh dával 8 denárov. Dreva odovzdávali koľko treba. K tomu bola sedecima a kollekty na výročité slávnosti a na hody. Dve opustené role dalo panstvo farárovi, z nichž jedna bola nad Uhrovou lúkou, druhá vedľa Jura Janča a Macka Roháča. Obe boli pod 6 meríc výsevu. Lúky boli tiež dve: väčšia na Dunivých lúkach , menšia na Kočove. Konečne ešte záhrada pri fare.

Na Lieskovom každý obyvateľ dával 8 denárov, syr, kurča; starí hoštáčnici: 16 den., syr, kurča, podružníci ale len po 4 denáre. I Podhradie pripojené bolo k Lieskovému a dávalo 3 zl. a z každého domu tri holby prosa.“

(Dejepis superintendencie nitranskej dľa starých i novšich prameňov, Cirkev v senioráte branecko plaveckom , s. 7- 8). 

Okrem dávok, ktoré odvádzali farníci na fungovanie fary, si môžeme v poslednom odseku všimnúť formuláciu ,,Podhradie pripojené bolo k Lieskovému“. Pod názvom Podhradie v dokumente figuruje Cerová. Tento dokument ako prvý potvrdzuje, že súčasné miestne časti obce a to Cerová a Lieskové boli súčasťou jedného celku až do prvej polovice 17. storočia a až ďalším vývojom prišlo k ich rozdeleniu.

Na konci 17. storočia vystupujú už tieto sídla pod osobitnou samosprávou. K poslednému znovu zjednoteniu prišlo až v roku 1880 pod názvom Cerová.