Pôvodná budova železničnej stanice v Kútoch (FB)
Pôvodná budova železničnej stanice v Kútoch, ktorá ako dôležitý dopravný uzol zohrala významnú úlohu pri vojenskom obsadzovaní Slovenska po vyhlásení vzniku Československej republiky (ČSR) 28. októbra 1918. Viac o politickej a vojenskej situácii na Záhorí v prvých dňoch existencie Československa zhrnul historik Richard Drška zo Záhorského múzea v Skalici v časopise ZÁHORIE Náučno-popularizačný časopis venovaný dejinám, tradíciám, prírode a kultúre Záhoria.
Jesenné mesiace roku 1918 sa niesli v znamení ukončenia I. svetovej vojny, rozpadu Rakúsko–Uhorska a vzniku novej Československej republiky. Správy o týchto udalostiach sa na Záhorí začali šíriť v prvých novembrových dňoch v súvislosti s návratom vojakov z frontových línií. Len úzky okruh slovenskej inteligencie a národovcov vedel o udalostiach v Prahe z 28. októbra alebo sa zúčastnil porady v Turčianskom Sv. Martine 30. októbra 1918. Tu približne 200 účastníkov prijalo Deklaráciu slovenského národa, vyhlásilo Slovenskú národnú radu za jediný orgán oprávnený zastupovať Slovákov v politickej rovine a prihlásilo sa k spoločnému československému štátu.
Kým v Uhorsku národne orientovaní politici balansovali na hrane zákona, v Čechách bola celkom iná situácia, podložená historickým vývojom, ktorá viedla v Prahe k spontánnemu prevratu a vyhláseniu Československa. Vavro Šrobár, neskorší prvý minister s plnou mocou pre správu Slovenska na 28. október spomína: „Pred Habsburgom stál pražský ľud a lámal metrové písmená firmy a dvojhlavého orla shadzovali na dlažbu. Malé, asi osmiročné dievčatko vážne a víťazoslávne priskočilo k orlovi, ležiacemu na dlažbe a maličkým podpätkom dupkalo po ňom kričiac: „Pitomej ptáku, tady to máš!“ Hluk rástol, firmy a nápisy sa „čistily“. Národ ako by na povel zdobil sa národnou trikolorou. Vojaci strhávali s čapíc rosety a nahradzovali ich kvetinami a našou trikolorou. Dôstojníci robili podobne, alebo boli k zmene prinútení. Na uliciach ukázalo sa Sokolstvo v kroji. Zástupy zpievali národné hymny a vo veľkých masách chodili po Priekopách, Ferdinandovej a po Václavskom. Pred Obecným domom bolo ako v úle. Vošli sme tam. Privítali ma s veľkou ováciou a posadili do predsedníctva. Výbor zasadnul. Prečítal sa tu telegram či zpráva, že Andrássy oznámil Wilsonovi kapituláciu rakúsko-uhorských armád. V krátkych hodinách už sa tlačil manifest Národného výboru „Lide československý!“ Národu sa oznámilo, že má svoju dočasnú vládu, svoj stát, svoju samostatnosť a neodvislosť.“
Slovensko sa však nachádzalo kultúrne i politicky v inej pozícii ako Čechy a Morava, štátna správa a žandárstvo boli v cudzích rukách. Učitelia a notári predstavujúci obecnú inteligenciu boli v drvivej väčšine lojálni voči uhorskej vláde, napomáhali presadzovať ideu jednotného maďarského národa a maďarizovať ostatné národnosti. Taktiež sa nevedelo, ktoré územia pripadnú novej republike, či bude hranica určená na etnickom princípe, alebo budú rozhodujúce prírodné pomery a hospodárske záujmy nového štátu.
Pešť a vláda grófa Michala Károlyiho sa snažili za každú cenu udržať integritu Uhorska. Slovákom a ich zástupcovi v Budapešti Milanovi Hodžovi sľubovali koncom novembra 1918 akési „impérium“, vlastný autonómny snem a ďalšie čiastkové ústupky. Hodža však nemal poverenie viesť s maďarskými predstaviteľmi takéto rokovania a už vôbec nie uzatvárať dohody. Väčšina politickej reprezentácie Slovenska bola za spojenie s Čechmi. Maďari sa však snažili pomocou propagandy presvedčiť masy slovenského ľudu, že Česi ich prídu vyrabovať a budú ich nábožensky prenasledovať.
Za takejto situácie bolo jedinou možnosťou obsadiť Slovensko vojensky, vytlačiť maďarské vojská za demarkačnú čiaru určenú mierovou konferenciou v Paríži, zamedziť násilnostiam a rabovaniu, zabezpečiť poriadok a obsadiť úrady osobami vernými republike. K takémuto kroku československé vojenské jednotky oprávňovala i skutočnosť, že patrili k armádam víťazného bloku dohodových mocností. Dňa 2. novembra 1918 rozhodol Národný výbor v Prahe o vojenskej okupácii Slovenska.
Správy o prevrate sa na Záhorí dostali najskôr k obyvateľom miest a obcí ležiacich na moravsko–slovenskej hranici. V Kútoch vedeli o prevrate a vzniku Československa vôbec ako prví na Záhorí a možno i na Slovensku už v pondelok 28. októbra poobede. Správu do obce priniesol vojak – slobodník zo susedného Lanžhota. Dňa 30. októbra začal prevrat v Šaštíne a v susednom Borskom Sv. Jure vyhlásil v ten istý deň vznik republiky český nadporučík v sprievode dvoch vojakov a četníkov. V Senici a okolitých obciach Sotina a Kunov sa o vzniku Československa dozvedeli 1. novembra po návrate miestnych národovcov Cyrila Horváta, Ľudovíta Šimka, Cyrila a Svetozára Kresákovcov z Turčianskeho Sv. Martina, kde sa zúčastnili na vyhlásení Martinskej deklarácie. Dňa 1. novembra začal prevrat v Kiripolci a o deň neskôr i v Malackách.
Informácie o skončení bojov a vzniku ČSR, ktorej mali pripadnúť kraje obývané slovenským obyvateľstvom, spôsobili, že maďarskí žandári, železniční zamestnanci a úradníci okresných úradov začali samovoľne opúšťať svoje posty. Už koncom októbra 1918 telefonoval do Holíča slúžny Dr. Jozef Majthényi, že armáda monarchie je porazená a Maďarsko je stratené, od 2. novembra sa na okresnom úrade neúradovalo. V Šaštíne 29. októbra odzbrojili žandárov a zbrane pohádzali do rybníka. Zo Stupavy utiekli maďarskí žandári 1. novembra a v ten istý deň odišli i z Uhorskej Vsi spolu so zamestnancami železníc. Ľud zobral spontánne spravodlivosť do svojich rúk a začal účtovať so svojimi utláčateľmi a prisluhovačmi bývalej monarchie – notármi a židovskými obchodníkmi.
Na Záhorí nastalo hromadné rabovanie. V Kútoch, odkiaľ utiekli žandári už 28. októbra, sa ľud podelil so zbraňami, vydrancoval notársky úrad a c. k. majer. Výtržnostiam nezabránil ani utvorený Národný výbor, ktorý zabavil 7 hektolitrov vína židovi Weiszovi. Namiesto jeho predaja obyvateľstvu sa členovia spili, víno bolo rozkradnuté a vydrancovaná bola katolícka ľudová škola, kde sa malo toto čapovať a nachádzal sa tu i sklad rekvirovaného obilia. Z Vrboviec utiekli 2. novembra notár, richtár, obecný strážnik i učitelia, žandári mali zákaz zasahovať proti ľudu. Dňa 4. novembra sa tu konal jarmok, počas ktorého dav vydrancoval židovských obchodníkov, resp. od niektorých vzal ponúkaný tovar a zničil poštový úrad. O duchu doby svedčí aj vzájomné posmeľovanie sa rabujúcich z Turej Lúky: „Zabi ho, šak je sloboda!“ Od 30. októbra raboval ľud židovských obchodníkov i v Šaštíne.
Zamedziť väčším násilnostiam a excesom sa snažil z Viedne sa vracajúci vojak Ján Ivák. Na jeho naliehanie sa 31. októbra utvorila národná garda, ale ani tá nezabránila rabovaniu bohatého rakúskeho občana Jozefa Heinricha, ktorý bol dobitý do krvi. Aj preto boli zo Senice žiadané úpravy ako ďalej postupovať a šírila sa informácia, že v Kútoch už je české vojsko. Holíčske obecné predstavenstvo žiadalo v susednom Hodoníne vojenskú pomoc na udržiavanie poriadku už 2. novembra, keďže však ešte nebolo známe rozhodnutie pražského národného výboru o vojenskej okupácii Slovenska, žiadosti nebolo vyhovené.
V nedeľu 3. novembra napomínali obaja tunajší duchovní, katolícky i evanjelický, ľud k udržaniu poriadku, a vystríhali ho pred výtržníctvom. Opak bol však pravdou. Dav vtrhol do hostincov, napil sa, začal vybíjať okná na židovských domoch, odzbrojil žandárov a večer vyraboval židovské obchody s galantérnym a textilným tovarom. Holíčski národovci preto znovu žiadali v Hodoníne o vyslanie vojska, čomu bolo vyhovené a ešte v tú istú noc bol z Hodonína vypravený zvláštny vlak s 250 (údaje o počte vojakov sa rozchádzajú a pohybujú sa medzi 130 – 250 vojakmi) ozbrojenými príslušníkmi 25. streleckého pluku, ktorý sa vracal z talianskeho frontu. Keď potom 4. novembra rečnil na námestí Dr. Ľudovít Okánik a bola čítaná Martinská deklarácia, utvorila sa nová obecná rada na čele s Jánom Prykrilom.
Drancovanie židovských obchodov i majetkov patriacich Pálffyovcom prebiehalo aj na južnom Záhorí. V Sološnici sa začalo rabovať v nedeľu na hody 3. novembra a vodcami nespokojencov boli Ján Dulanský, Gašpar Peer a Matej Hodek. Nájomca veľkostatku v susednom Plaveckom Podhradí Artur Weiss, vidiac, čo sa robí, povolal 6. – 7. novembra na ochranu majetku z Prešporka 18 maďarských vojakov s dvomi dôstojníkmi. 50 demobilizovaných vojakov zo Sološnice, ozbrojených puškami začalo postupovať k jeho majeru, načo maďarskí vojaci vyhodili z okna guľomet, boli odzbrojení a utiekli cez hory k Trnave.
Sološničania spolu s domácimi obyvateľmi Podhradia začali nato bezhlavo rabovať. Veľké škody napáchali rabujúci i v Uhorskej Vsi a Moravskom Sv. Jáne. V Uhorskej Vsi boli 3. novembra vydrancované židovské obchody a v noci zo 6. na 7. novembra vypálená železničná stanica. Večer v sobotu 2. novembra sa začalo s rabovaním i v Moravskom Sv. Jáne, najprv bol vyrabovaný obchod so strižným tovarom, odkiaľ bol odnesený i klavír, a na druhý deň v nedeľu sa už pilo vo všetkých hostincoch zadarmo. Drancovaniu sa nevyhla pekáreň Reicha a mydláreň, z panskej sýpky odviezol ľud 1000 metrákov obilia, zabil panské ošípané, rozkradol dobytok z majerov a alkohol z liehovarov, z kaštieľa odcudzil koberce, zrkadlá, obrazy a nábytok.
Prví československí vojaci vstúpili na územie Slovenska večer 3. novembra s cieľom obsadiť územia pririeknuté ČSR, nastoliť v krajine poriadok a zamedziť ďalšiemu bezuzdnému rabovaniu súkromného i štátneho majetku. Mužstvo tvorené 120 vojakmi a 10 dôstojníkmi z 25. streleckého pluku pod velením nadporučíka Ripku obsadilo ihneď Holíč a krátko nato ropné polia v Gbeloch, ktoré chránil len poručík Bederka s jedným dobrovoľníkom a jedným četníkom. Následne bola obsadená stanica v Kútoch, kam práve vtedy dorazila aj menšia stráž z Břeclavi. Po správe, že z Prešporka mieri na Záhorie pancierový vlak, vydali sa vojaci ďalej a do rána 4. novembra boli obsadené i Malacky a odzbrojení tunajší maďarskí žandári.
Z Malaciek potom časť vojska pod velením poručíkov Bederku, Marka a Vítka chodila po okolitých dedinách s cieľom opätovne nastoliť poriadok a zastaviť rabovanie. A tak boli 4. novembra o 2. hodine ráno obsadené Sekule a Moravský Sv. Ján, počas dňa Rohožník a pálffyovský majer Vinohrádky pri Malac-kách, 5. novembra Hochštetno, 6. novembra Uhorská Ves, 7. novembra Sološnica a Plavecké Podhradie, 8. novembra Láb a Plavecký Štvrtok.
K vážnejším vojenským incidentom prišlo len na železničnej trati v Malackách a Zohore dňa 5. novembra. V Zohore sa vtedy konalo ľudové zhromaždenie za prítomnosti poručíka Vítka, 10 vojakov a guľometného oddielu. Do obce dorazil i poslanec Ferdinand Juriga, aby ľud upokojil a nabádal k zachovávaniu poriadku. Medzitým sa na zohorskej stanici chystalo veľkolepé vítanie československého vojska, ktoré malo doraziť z Malaciek. Z prichádzajúceho vlaku však začali do ľudí strieľať, nakoľko išlo o dva vozne maďarských vojakov a židov, ktorým sa predtým nepodarilo obsadiť malackú stanicu. Väčšiemu krviprelievaniu zabránil Juriga, ktorý vyjednával s Maďarmi a zároveň bola privolaná pomoc z Malaciek.
V tom čase – 5. novembra ráno – v Hodoníne prvýkrát zasadala Dočasná vláda pre Slovensko. Vavro Šrobár sa stal predsedom a mal na starosti veci politické, zdravotnícke a cirkevné, Pavel Blaho administráciu, poľnohospodárstvo a zásobovanie, Ivan Dérer vojsko, četníctvo, železnice, poštu, telegraf, Anton Štefánek školstvo a tlač, podplukovník Alois Hanačík bol menovaný veliteľom četníctva. Vláda rozhodla o vydaní proklamácie oznamujúcej vznik ČSR a vyzývajúcej k zachovávaniu pokoja. Mali sa vydať malé letáky a vypracovať stanovy pre jestvujúce Národné rady a výbory na Slovensku a vyslať spravodajcovia a kuriéri do Pešti a do regiónov Slovenska.
Dr. Miloš Úlehla referoval na zasadnutí o vojenskej situácii na Záhorí, kde operoval poručík Bílek s 20 mužmi, 160 vojakov pod nadporučíkom Ripkom z 25. kroměřížskeho pluku, v Senici bol poručík Vrána s 56 mužmi a v Kútoch nadporučík Zachoval s 30 vojakmi. Ešte v ten istý deň sa presunula Dočasná vláda do Holíča s tým, že Pavel Blaho odišiel do Skalice, aby zvolal na nasledujúci deň 6. novembra ľudové zhromaždenie a zabezpečil miestnosti pre úradovanie. Vláda v sprievode 80 četníkov dorazila do Skalice po 10. hodine doobeda vlakom plným slovenského ľudu až od Malaciek. Na stanici ju vítali poprední mešťania, Mokrohájčania v krojoch a vedenie mesta. Po slávnostných prejavoch na skalickom námestí bolo jedným z prvých činov prevzatie tunajšieho gymnázia, vedením ktorého bol poverený vdp. Jozef Rozim.
Už v nasledujúci deň 7. novembra zavítala Dočasná vláda do Malaciek, kde s prejavmi vystúpili Ivan Dérer, Pavel Blaho, Anton Štefánek a Štefan Janšák. Dňa 9. novembra sa v Skalici konala slávnostná prísaha slovenských vojakov, ktorým sa prihovoril Pavel Blaho. Pochádzali prevažne zo Zvolenskej, Gemerskej, Novohradskej a Tekovskej župy. V ten istý deň dostala vojenská posádka v Malackách prvú posilu v počte 50 mužov, takže mohli byť obsadené mosty a brody do Rakúska, aby sa zamedzil nekontrolovaný vývoz potravín. Zároveň boli obsadené dôležité železničné trate Zohor – Plavecký Mikuláš a Zohor – Uhorská Ves.
Do Senice dorazilo 50 českých vojakov z Hodonína v noci zo 4. na 5. novembra 1918. V reakcii na to sa utvorila Národná okresná rada na čele s Dr. Cyrilom Horvátom, ktorá začala okamžite vybavovať agendu. V piatok 7. novembra boli do Senice zvolaní obecní notári, aby zložili sľub, že budú úradovať podľa úprav Národnej okresnej rady. Vedno s tým boli rozposlaní v sprievode četníka po jednotlivých obciach okresní povereníci, aby vyhlásili vznik ČSR a menovali nové obecné rady.
Evanjelický učiteľ Pavel Gašpar tak navštívil Rybky, Rohov, Častkov a Rovensko, evanjelický učiteľ Pavel Vaníček zavítal do Sotinej, Sobotišťa, Vrboviec a Kunova a do Jablonice, Osuského, Cerovej a Šandorfu zamieril pokladník Tatra banky Martin Svatý. Členovia Dočasnej vlády Blaho, Štefánek, Dérer, ako i ďalší – Janšák, Bránecký spolu s novým nitrianskym županom Ľudovítom Okánikom sa zastavili v Senici v noci z 10. na 11. novembra cestou z Trnavy, ktorá bola obsadená českými četníkmi od 6. novembra.
V sobotu 13. novembra však došlo k prepadnutiu Trnavy maďarským vojskom s obrneným vlakom, pričom pri bojových potýčkach padlo 6 četníkov. Celá trnavská posádka – 200 četníkov a 260 vojakov – ustúpila v noci až do Kútov a spolu s nimi i 50 mužov zo Senice pod velením nadporučíka Šimíčka a poručíka Vránu. Senica tak ostala bez ochrany, čo okamžite využili tzv. maďarskí marinéri pod vedením žida Heltaiho. Dňa 16. novembra navečer obsadili mesto, takže členovia okresnej národnej rady museli utiecť a ísť žiadať o posily do Holíča a Kútov.
Ešte v tú noc bol z Kútov vypravený vlak s 300 vojakmi pod velením nadporučíka Bezranka, ktorý obsadil senickú stanicu, pričom o život prišli traja železniční zamestnanci, ktorí držali s Maďarmi. Na druhý deň o 6. hodine ráno odrazilo československé vojsko pancierový vlak s maďarskou posilou od Jablonice, pričom nepriateľ mal 14 mŕtvych a viacero ranených. Následne spolu s 260 vojakmi z Holíča bola Senica o 11. hodine doobeda dobytá a neskôr v decembri obsadená 800-členným oddielom československých legionárov z Talianska. Po zaujatí Senice bola 17. novembra obsadená i Jablonica a domáci odovzdali vojsku 17 zajatých Maďarov. Napokon dňa 25. novembra bola znova obsadená i Trnava.
Stupava, ktorá bola od začiatku novembra 1918 obsadená postupne maďarskými dobrovoľníkmi a po nich kadetmi a honvédmi, sa pod československú správu dostala 11. novembra. Na základe vyjednávaní, ktoré viedli zástupcovia československého vojska v Malackách s maďarským zmocnencom majorom Brandstätterom a jeho pobočníkom nadporučíkom Huszárom v tunajšom pálffyovskom zámku, bola dohodnutá demarkačná čiara, a tak československé vojsko obsadilo Stupavu a Devínske Jazero.
Československá strana tak získala výhodné postavenie pre útok na Prešporok. Vojenských operácií vedúcich k obsadeniu mesta sa zúčastnili už i legionári z talianskeho frontu. Vrchným veliteľom tohto vojska bol generál Luigi Piccione. Samotnému postupu vojsk na Prešporok velil veliteľ 7. divízie generál Boriani. Obsadzovanie mesta sa začalo 31. decembra 1918 ráno o 6. hodine. Doobeda o 10:30 bola prekvapujúcim útokom obsadená stanica v Lamači, poobede o 15:15 Devínska Nová Ves a už predtým doobeda vrch Kamzík. Do večera postúpili československé jednotky až do Devína, na Patrónku a k Červenému mostu. Na Nový rok 1919 bolo obsadené celé mesto, pričom československé vojsko nemalo žiadne straty na životoch.
Obsadením Bratislavy sa Záhorie dostalo definitívne do československých rúk. Pre tunajších obyvateľov to znamenalo ukončenie hrôz a neistoty spojených s I. svetovou vojnou. V novej republike sa z podradného etnika stal štátotvorný národ a slovenčina úradným jazykom, čo v nebývalej miere umožnilo početný nárast slovenskej inteligencie. Skutočnosť, že české krajiny v rámci Predlitavska a Slovensko v rámci Uhorska boli najpriemyselnejšími oblasťami, dávala dobré predpoklady aj pre ďalší rozvoj hospodárstva mladej republiky, hoci na Slovensku v tomto smere v prvých rokoch nastal regres. Celkovo sa však postavenie širokých vrstiev obyvateľstva z hľadiska národného, kultúrneho a neskôr i hospodárskeho v Československu zlepšilo.
zdroj: Časopis ZÁHORIE autor Richard Drška
SNM - Múzeum SNR v Myjave pozýva záujemcov na ďalšie stretnutie z cyklu Historických štvrtkov.…
Pajštún je zrúcanina hradu na západnom Slovensku pri obci Borinka, v katastrálnom území mesta Stupava…
Aktuálne na Záhorí: Informácie o nehodách a kolónach na Záhorí v stredu 30. októbra 2024…
V prvej polovici októbra tohto roka myjavská samospráva uzavrela časť Trokanovej ulice z dôvodu zisteného…
Na diaľnici D2 za Malackami smerom na Kúty sa na kilometri 17,5 v ľavom pruhu…
Svetlo sveta uzrel grafikon vlakovej dopravy aj pre trať č. 121 Velká nad Veličkou -…