Skalický záchranár: Pri zbytočných výjazdoch chýbame u niekoho v ohrození života

Svetový deň prvej pomoci – naše poďakovanie patrí všetkým záchranárom.

Záchrana života. Dve slová, ktoré znamenajú asi najvyššiu hodnotu. Dve slová, ktoré sa veľmi ľahko vyslovia, ale ťažko zrealizujú obzvlášť v rozhodujúcich životných situáciách, kedy ide doslova o sekundy. Všetci tí, ktorí si záchranu života vybrali za svoje celoživotné poslanie záchranu života berú ako bežnú súčasť svojej každodennej práce. My ostatní im môžeme len a len ďakovať a veriť, že vždy a za každých okolností sa k nám, v prípade, že ich budeme potrebovať, dostanú včas.

Hoci to tak na prvý pohľad nevyzerá, aj záchranári sú citliví a empatickí ľudia so zaujímavými životnými príbehmi. V sobotu je Svetový deň prvej pomoci a my všetci máme možnosť našim záchranárom za ich obetavú prácu a nasadenie úprimne poďakovať. Zástupca primára Oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny a vedúci lekár Záchrannej zdravotnej služby Fakultnej nemocnice AGEL Skalica MUDr. Vladimír Šteflík nám zákulisie záchranárstva prezradil v rozhovore. 

Dlhoročný záchranár: ,,Najťažšie je oznámiť príbuzným, že už nie je možné zvrátiť definitívny koniec“ 

Kedy ste sa rozhodli, že sa stanete záchranárom?

Rozhodnutie stať sa záchranárom vyplynulo zo skutočnosti, že som nastúpil na oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny. Jeho zložkou bola aj záchranná zdravotná služba. Túto zabezpečovali lekári tohto oddelenia, takže som stal súčasťou tímu záchrannej zdravotnej služby. Rozhodnutie bolo akosi prirodzené, samozrejme tam bol aj faktor určitej akčnosti a adrenalínu, že človek bude pomáhať v akútnych prípadoch. Nastupoval som s určitými ideálmi, človek nikdy presne nevie, čo bude na adrese zásahu, aj keď určité indície sú mu vždy poskytnuté pri nahlásení. Realita je však tvrdá a vzdialená od ideálov.

Spomeniete si na konkrétny prípad, ktorý vás naozaj zasiahol? 

Výjazdy, ktoré mi utkveli v pamäti, tých je veľa. Tie so zlým koncom sú tak nejako vytesnené, tých s lepšími koncami, napr. keď sa podarí vrátiť človeka do normálneho života, či dieťa alebo dospelého, keď ich stretnete v obchode, na ulici, tých je viac a sú najkrajšie.

Kedy považujete svoju prácu za najťažšiu? V akých situáciách?

Za najťažšie pri svojej práci záchranára považujem vyhlásenie o konci oživovania, oznámenie príbuzným, že už nie je možné zvrátiť definitívny koniec. Tiež je ťažké zasahovať u pacienta, ktorý je agresívny alebo pod vplyvom rôznych návykových látok, nechce si nechať pomôcť a viete, že zbytočne strácate čas na poskytnutie úspešnej pomoci. Ťažká spolupráca je s psychiatrickými pacientmi, eventuálne v určitých prípadoch sú príbuzní ťažšie zvládnuteľní ako sami pacienti.

Aké je percento prípadov je, že ak prídete na povolané miesto nehody? Ľudia čakajú na váš príchod alebo raneného oživujú a snažia sa mu poskytnúť prvú pomoc?

V poslednej dobe, aj vďaka osvete, je toto percento vysoké. Nájdu sa však aj takí, pre ktorých je to skôr super príspevok na sociálne siete, všetko vedia v teoretickej rovine, sú super diagnostici, liečitelia, ale prakticky neurobia nič, len si natáčajú na mobil a robia „selfíčka“. Sú aj takí, ktorí by aj vedeli poskytnúť pomoc, len ich stres a panika „vypne“.

Vedia laici poskytnúť prvú pomoc?

Vo väčšine prípadov áno, vedia, alebo sa snažia akokoľvek pomôcť. Veď len všímavosťou a skorým telefonátom vedia už pomôcť.

Aký je algoritmus pri resuscitácii dospelých a detí poskytovaných laikom? Aké sú základné zásady poskytnutia prvej pomoci?

Resuscitácia dospelých, známa aj pod označením kardiopulmonálna resuscitácia (KPR; srdcovo-pľúcne oživovanie), je život zachraňujúci výkon. Ak sa nezačne čo najskôr, vedie k nezvratným zmenám orgánov, najmä k poškodeniu mozgu s veľmi nepriaznivou prognózou. U dospelých je jednou z najčastejších príčin zastavenie obehu kardiálna – srdcová príčina. Ak ste svedkami takejto udalosti je potrebné mať na pamätiv prvom rade chrániť seba. Takže pristúpime k osobe, oslovíme ju. Ak  neodpovedá, voláme o pomoc na linku 155. Je potrebné popísať miesto, orientačne vek osoby, či má nejaké viditeľné poranenie, čo sa stalo. Ideálne je počkať na mieste do príjazdu záchranky. Včasné rozpoznanie, že došlo k zastaveniu dýchania a obehu a okamžité oživovanie dá postihnutému tie najcennejšie sekundy na prežitie. 

Z pohľadu záchrany života je dôležité osobu dostať z miesta, ktoré ohrozuje jej život, alebo aj prípadne život osoby zachraňujúcej (napr. pád ťažkých predmetov, zdroje elektrického vedenia – spotrebiče, káble, ostré predmety, hrozba požiaru). Potom zraneného uložiť na pevnú podložku, na chrbát, zakloniť hlavu, skontrolovať či dýcha (zdvíha sa hrudník). Ak zranený nedýcha, treba skontrolovať dutinu ústnu či nie je upchatá (ak je, tak prstami uvoľniť, vybrať), nezdržiavať sa hľadaním pulzácií a začať masírovať, stláčať hrudník v dolnej tretine hrudnej kosti aspoň 5cm do hĺbky a 100x za minútu.

Podľa usmernení, dnes už nie je potreba do oživovanej osoby dýchať, resp. poskytnúť mu umelé dýchanie. Osobu oživujeme do príchodu záchranky, alebo do fyzického vyčerpania osoby vykonávajúcej masáž hrudníka, alebo v tom najlepšom prípade, keď sa ozve pacient, že ho to bolí. Ak sme svedkom kolapsu osoby, ktorá reaguje, dýcha a nezvracia, túto uložíme na chrbát a podložíme, eventuálne zodvihneme nohy – ide o protišokovú polohu. Ak ranený zvracia, dýcha ale reaguje veľmi slabo, túto osobu uložíme do stabilizovanej polohy na bok. Ošetrenie krvácajúcich rán môžeme improvizovať akýmkoľvek spôsobom, napríklad za použitia oblečenia.

Ako je to s poskytovaním prvej pomoci u detí? 

Pri resuscitácii detí tiež začíname hlasným oslovením, aby sme zistili, či reaguje. Ak nie, skontrolujeme či dýcha, keďže na rozdiel od dospelých býva najčastejšou príčinou zastavenia cirkulácie – obehu nedostatok kyslíka a nepriechodnosť dýchacích ciest. Ak ani po zaklonení hlavy dieťa nedýcha, skontrolujeme priechodnosť dýchacích ciest, či nemá nejaké cudzie teleso v dutine ústnej (kocku, cukrík…). Pre čo najefektívnejšie a najrýchlejšie uvoľnenie nežiaduceho predmetu si sadnite na lýtka a predlaktie si položte na stehno dlaňou nahor. Dieťatko si dolu bruškom položte na pripravenú ruku, máte ho na nej akoby položené, dlaňou mu chyťte sánku. Hlavička musí byť nižšie umiestnená ako telíčko. Drobca udrite 5-krát po chrbátiku, snažte sa dať do toho trošku viac sily, aby sa zaseknutý predmet v ústach uvoľnil. Ak nepomáha tento spôsob, skúste si dieťa obrátiť, položiť do lona.

Rukou mu chyťte hlavičku, ktorá musí byť nižšie ako telíčko. Dva prsty voľnej ruky priložte na stred hrudníka bábätka. Stláčajte do hĺbky približne 4 centimetre a všetko opakujte 5-krát . Pokračujte, kým cudzí predmet nedostanete von. Treba tiež zavolať linku záchrannej zdravotnej služby 155 a znovu – popísať udalosť, miesto, vek, či je prítomné poranenie. Resuscitáciu – oživovanie zahajujeme vdýchnutím do dieťaťa. 

Ako je to so záchranou detí  do jedného roka života? 

Pri poskytovaní umelého dýchania sa hlavička udržiava v neutrálnej polohe a vyťahuje sa smerom hore. Nadýchnete sa a prikryjete ústa a nos dieťaťa svojimi ústami a pevne ho pritisnite. Vdychujete rovnomerne do úst a nosa dieťaťa po dobu približne jednej sekundy, aby sa hrudník viditeľne dvíhal. Znovu sa nadýchnete a celý postup zopakujete, aby bolo prevedených celkom päť vdychov. Sledujete známky života, to znamená akýkoľvek pohyb, kašeľ alebo normálne dýchanie. Vyšetrovanie  tepu je nespoľahlivé. Nikdy sa podľa toho ako laik neriaďte. Pokiaľ nie sú známky života prítomné, je potrebné zahájiť masáž srdca.

U bábätka do jedného roka je potrebné stláčať hrudnú kosť  špičkami oboch palcov rúk. Položte palce prstov  plocho vedľa seba a na dolnú polovicu hrudnej kosti dieťaťa, tak, aby špičky prstov smerovali k hlave dieťaťa. Roztiahnite ostatné prsty a chyťte si spodnú časť hrudníka do obidvoch  rúk. Prsty majú podopierať chrbát dieťaťa. Stláčajte hrudník do hĺbky aspoň  1/3  predo zadného priemeru hrudníka  alebo 4 cm.

Ako často chodíte k prípadom, ktoré si nevyžadujú výjazd záchranky?

Je to v priemere asi tak 4 – 6 z desiatich prípadov. Ľudia si, bohužiaľ, neuvedomujú, že svoje zdravotné problémy, ktoré berú na ľahkú váhu, napr. v priebehu týždňa by sa dali vyriešiť cestou svojho obvodného lekára. Veľakrát je to však pohodlnejšie si zavolať záchranku, vtedy bohužiaľ chýbame u niekoho, komu ide naozaj o život.

Čo patrí medzi najčastejšie stavy bezprostredne ohrozujúce život?

Najčastejšie sú to infarkty myokardu, ťažké úrazy, dopravné nehody, intoxikácie rôznymi návykovými látkami, cievne mozgové príhody.

Koľko zaznamenávate detských úrazov a akých?

U detí sa jedná hlavne o úrazy spojené s ich „živosťou“, t.j. zlomeniny končatín na preliezkach, pri bicyklovaní, korčuľovaní, novinkou sú úrazy na elektrokolobežkách. Časté sú úrazy hlavy, tu by som rád zdôraznil nutnosť nosiť prilbu. Aj keď ide o malé percento z celkového počtu zranení, sú to vždy veľmi bolestivé úrazy, celkový manažment okolo je iný, dieťa nespolupracuje tak, ako dospelý človek. 

Koľko výjazdov mala Záchranná služba FN Skalica celkovo od začiatku roka k dnešnému dňu?

Za obdobie január až august 2021 zasahovali posádky ZZS v Skalici (RZP Brodské a RLP Skalica) vo viac ako 2000 prípadoch. Ošetrenia posádkou ambulancie rýchlej zdravotnej pomoci Brodské tvorili viac ako 60% všetkých výjazdov, z nich 7% pripadá na ošetrenia covid pozitívnych stavov. Viac ako tretina všetkých výjazdov končí ošetrením pacienta na mieste bez nutnosti prevozu do nemocnice. Celkovo v 50 prípadoch osoba v ohrození života odmietla ošetrenie posádkou záchrannej zdravotnej služby, jeden zásah bol odvolaný po výjazde posádky. Skoro 20% poskytnutí prvej pomoci mimo nemocnice tvoria stavy definované ako nešpecifické dýchacie problémy alebo sťažené dýchanie. Medzi najčastejšie zdravotné ťažkosti, ktoré riešia posádky na mieste zásahu, patria aj kardiologické problémy, najčastejšie hypertenzie.

Ďalšími diagnózami, ktoré vedú ohrozené osoby a ich okolie k aktivácii záchranného systému, sú bolesti brucha, kolapsové stavy, náhle cievne mozgové príhody. Posádky ZZS v Skalici a Brodskom riešili v prvom polroku často aj pády, stavy bezvedomia,  úrazy a v 12 prípadoch aj pokus o samovraždu. Detskí pacienti tvoria ročne cca 5% ošetrení stavov v ohrození života.