Zámok Holíč zdroj: NaZahori.sk

FOTO: Vladimír Jamárik z Kunova má koliesko na Záhoráckej stene slávy


Dnes si pripomíname nedožité sté výročie narodenia Vladimíra Jamárika z Kunova (21. 9. 1921 – 5. 9. 2011). Tejto významnej osobnosti, pedagógovi, zanietenému regionálnemu archeológovi, historikovi, učiteľovi, etnografovi a vydavateľovi vlastivedného časopisu bola udelená pocta odhalením kolieska na Záhoráckej stene slávy na Dome kultúry Senica.

Desiate koliesko na Záhoráckej stene slávy  patrí V. Jamárikovi. Informuje o tom Tatiana Moravcová, hovorkyňa mesta Senica.  

Záhorácka stena slávy, ktorá je inštalovaná na Námestí oslobodenia v Senici pred mestským kultúrnym strediskom, je oddnes bohatšia o ďalšie ozubené koliesko, ktoré nesie meno kunovského rodáka Vladimíra Jamárika. Stalo sa tak pri príležitosti stého výročia jeho narodenia, ktoré si pripomíname práve dnes. Do kovového ozubeného kolieska sú okrem krstného mena a priezviska vyryté aj slová: učiteľ a archeológ. Koliesko spoločne odhalil primátor Senice spolu so synovcom a prasynovcom Vladimíra Jamárika – Pavlami Jamárikovcami.

[pinf_eventgallery event=’senica_jamarik20210921′ attr=images mode=lightbox max_images=20 thumb_width=120 ]

Slávnostnému odhaleniu kolieska predchádzalo dopoludňajšie odborné i spomienkové podujatie, prostredníctvom ktorého si kunovskí rodáci Vladimíra Jamárika, ako aj jeho súputnici, ale aj spolupracovníci a ďalší prítomní pripomenuli jeho nevšedný a naplnený život. Povolaním učiteľ Vladimír Jamárik sa veľmi vášnivo a systematicky počas celého života venoval skúmaniu regionálnej histórie, poznatky si systematicky zapisoval a neskôr zúročil pri publikovaní. Ako neprofesionálny archeológ nadobudol veľké množstvo archeologických nálezov a artefaktov z katastra Kunova i širšieho okolia, ktoré zhromažďoval pre vznik plánovaného múzea v Senici. Je preto veľmi symbolické, že sté výročie tejto významnej osobnosti mesta Senica, sme si pripomenuli práve v mestskom Múzeu Senica, o ktoré Vladimír Jamárik tak usiloval. Česť jeho pamiatke.

Odborné podujatie pripravil Klub priateľov histórie Senica, ktorého projekt venovaný storočnici V. Jamárika bol podporený z Fondu PRO Senica.

foto: Z dnešného odhalenia kolieska na Záhoráckej stene slávy na Dome kultúry Senica Vladimírovi Jamárikovi / zdroj: zahorskemuzeum.sk 

Regionálny historik, neprofesionálny archeológ, bývalý učiteľ Vladimír Jamárik sa narodil 21. septembra 1921 v Kunove a po skončení základnej školy študoval na Štátnom učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, kde v roku 1941 maturoval. 

Píše Viera Drahošová, riaditeľka Záhorského múzea v Skalici.   

Základnú vojenskú službu nastúpil v Banskej Bystrici a v Nitre, v roku 1943 bol vyslaný na východný front. Pedagogicky pôsobil ako učiteľ dejepisu a zemepisu spočiatku na ZŠ v Častkove a v Jablonici, najdlhšie potom v Senici. V roku 1951 nastúpil na mimoriadnu trojročnú vojenskú službu do Nitry, kde sa počas pobytu zúčastňoval na prednáškach v Archeologickom ústave SAV. Jeho záujem o archeológiu sa vykryštalizoval najmä po vypočutí prednášky „Prví roľníci u nás“ v roku 1952 a začal sa jej venovať. Na jar 1953 našiel prvé črepy v kunovskom chotári, čím odštartoval svoju celoživotnú záľubu.

Najstaršie nálezy, získavané pravidelnými prieskumami od roku 1954, predovšetkým neolitický materiál z lokalít v katastri Kunova a v jeho okolí, odovzdal do Slovenského národného múzea v Bratislave. Časť z nich publikovala PhDr. Magdaléna Pichlerová (Pichlerová, M.: 1961), časť publikoval spolu s profesorom Bohuslavom Novotným (Novotný, B. – Jamárik, V.: 1961). V roku 1960 sa stal členom vtedajšej Československej archeologickej spoločnosti a nadviazal spoluprácu s Archeologickým ústavom v Nitre. (Od roku 1966 sa na odporučenie Viktora Šemmera stal i členom Slovenskej historickej spoločnosti). 

V roku 1958 sa zúčastnil vlastivedného školenia v Trenčíne, v dôsledku ktorého pozornosť rozšíril i na širší vlastivedný výskum okolia rodiska. V októbri 1958 začal spolu so stredoškolským pedagógom Michalom Schmidtom pripravovať založenie Okresného vlastivedného krúžku v Senici, ktorý vznikol pri Dome osvety a jeho členmi boli niekoľkí dospelí a žiaci vyšších ročníkov. Od roku 1959 vydával krúžok svoj rotaprintový spravodaj Senický okres, ktorý od roku 1961 vychádzal pod názvom Z histórie a súčasnosti senického okresu. Činnosť Vlastivedného krúžku (fungoval do roku 1963) pozostávala z prednášok pre členov krúžku i verejnosť, spojených s premietaním diapozitívov, výstav, vlastivedných vychádzok zameraných na botaniku, archeológiu, výstupy na zrúcaniny malokarpatských hradov a z intenzívneho zberateľstva. Zhromažďovali archeologické nálezy a iné artefakty pre vznik plánovaného múzea v Senici. Archeologické nálezy získavali počas zberov a prieskumov, ale i zo strany verejnosti. Články i prednášky podnietili záujem o archeologické pamiatky a ich záchranu a mnohí žiaci, ale i dospelí začali zachránené nálezy prinášať a odovzdávať, ukladali ich v školskom kabinete. Vladimír Jamárik viaceré z nich publikoval v uvedenom časopise. 

Činnosť krúžok definitívne ukončil, keď prišlo v roku 1964 k rozhodnutiu, že múzeum sa v Senici realizovať nebude. So vznikom Senického okresu malo vzniknúť v Senici okresné múzeum, pričom skalické (v súčasnosti Záhorské múzeum) sa malo zmeniť podľa tohto zámeru na mestské. Zámer však padol, keď sa nepodarilo získať budovu, plánovanú pre jeho sídlo – v súčasnosti je sídlom Záhorskej galérie. 

Kolekciu zhromaždených starých kníh odovzdali do bývalej Lyceálnej knižnice v Bratislave, hromadné nálezy mincí z Hlbokého, Kunova a Senice odstúpili Numizmatickému oddeleniu SNM v Bratislave. Archív mlynárskeho cechu pozostávajúci z viac ako sto listín z Čáčova odovzdali do Štátneho archívu v Skalici. Činnosť Vlastivedného krúžku v Senici Vladimír Jamárik plasticky s uvedením najaktívnejších aktérov krúžku i najzaujímavejších nálezov opísal v roku 2008 v príspevku Kúsok dreva z Rohova v piatom čísle nášho časopisu. Príspevok priniesol do redakcie osobne spolu s niekoľkými predmetmi, ktoré mu z dôb jeho činnosti zostali a ktoré venoval do zbierok Záhorského múzea (popisuje ich v článku). 

Popri archeologickom výskume vykonal Vladimír Jamárik medzi rokmi 1959 až 1970 rozsiahly etnologicko-jazykovedný výskum, keď v období zimných prázdnin a polročných prázdnin navštevoval starších ľudí v 73 obciach vtedajšieho Senického okresu, aby zapisoval chotárne názvy, nárečové javy a zvláštnosti. Popri tom zachytával i informácie o miestnom ľudovom odeve a údaje z histórie obcí. Najviac ho upútalo nárečie Hradišťa pod Vrátnom, ktoré hodnotil ako stredoslovenský ostrovček na Záhorí. Zaujalo ho počas pedagogického pôsobenia v Jablonici, do ktorej dochádzali hradištské deti a niekoľko desiatok rokov sa príležitostne venoval jeho výskumu. Štúdiu o ňom, nárečové slová zo Záhoria, vyše 4-tisíc chotárnych názvov, jazykové pamiatky po pohraničných strážcoch (Maďaroch, Sikuloch a Plavcoch) odovzdal v roku 1987 do Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra vo forme 500-stranového rukopisu. 

Z regionálneho rámca sa vymykal živý záujem Vladimíra Jamárika o najmenší slovanský národ – Lužických Srbov, žijúcich a hlásiacich sa k svojmu slovanskému pôvodu na území Nemecka. Zachoval o tom spomienku: „1. októbra 1943 ma odoslali na východný front, kde som pobudol vyše roka. Tam som sa zdokonalil v ruštine a zrodil sa môj záujem o osudy Slovanov…. Koncom vojny, keď sa už bojovalo na nemeckom území, som v rozhlase počul, že Lužickí Srbi vítali Červenú armádu ako osloboditeľku. Veľmi ma zaujal ich osud a už koncom roku 1945 som sa stal členom „Společnosti přátel Lužice v Prahe,“ pomocou ktorej som potom získal knihy o hornolužickej srbčine a nadviazal potrebné kontakty…“, ktoré s nimi aktívne udržoval od roku 1958. Niekoľkokrát Lužicu navštívil, mal tam priateľov. V ich jazyku komunikoval, písal a publikoval články v novinách Nowy Casnik, v kalendároch Pratyja a v rokoch 1976, 1999 a 2000 príspevky v antológiách dolnosrbskej poézie a prózy (Jamárik 2001, 71).

V roku 1984 založil tradíciu hodových výstav v Kunove, kde vystavoval materiály k rôznym miestnym výročiam, tiež významným celoslovenským jubileám a udalostiam, prezentoval výsledky svojej bádateľskej činnosti. Niektoré výstavy boli z Kunova prenesené i do Senice. Na výstavách sa návštevníci až do posledného ročníka stretávali s jeho charakteristickým úhľadným učiteľským rukopisom, ktorému zostal verný a v ktorom vznikli všetky jeho rozsiahle práce. Počas výstav, ale i mimo nich, prijímal rôzne návštevy a záujemcov, ktorým dával výklady a detailnejšie približoval ich obsah. Chodili za ním o radu a usmernenie regionálni bádatelia, no pri výskumoch regiónu s ním ako jeho dôverným znalcom konzultovali a porovnávali svoje uzávery i renomovaní odborníci nielen zo Slovenska. Privolávali ho na prednášky pre mládež, zachovali sa po ňom záznamy i v rozhlasovom archíve, kde viackrát rozprával o dejinách Záhoria, jeho zvláštnostiach a špecifikách záhorského dialektu. 

Výsledkom celoživotného bádania Vladimíra Jamárika sú viaceré rukopisy. Záhorská knižnica v Senici jedno z jeho diel – Literárny Kunov, vydala pri príležitosti autorovho životného jubilea. V úvode publikácie píše: „Žijeme v čase, ktorý sa ako povodeň valí aj cez náš kraj a zaplavuje ho vodou cudzoty. Peniaze sa stávajú najvyššou hodnotou, technika mení svet a idea európanstva zatieňuje našu kultúru. Literárny Kunov chce oživiť spomienku na našich ľudí, ktorí nepísali pre peniaze, ale ich tvorba vyvierala z túžby po umeleckom vyjadrení toho, čo sa dialo v ich malom svete. A v ňom ako v oáze pokoja uprostred terajšieho rušného života sa ocitneme, keď sa zahĺbime do čítania ich literárnej tvorby.“ Autor vychádza od ľudovej slovesnosti a postupne v samostatných medailónoch oboznamuje s literárnymi osobnosťami Kunova, ku ktorým patrili Pavol Čendekovič, Pavol Jamárik, Pavol Kukliš-Kunovský, Jozefína Marečková, Martin Orgoník-Kunovský, Jozef Zuščík, Anna Krčová-Modranka, Ján Krč-Liešťanský, PhDr. Jozef Bánsky. Ako píše v závere: „Kunov je dedinka s pomerne veľkou literárnou tradíciou, akou sa nemôže pochváliť žiadna z okolitých obcí. S ním je späté vydanie prvej básne v ľudovej slovenčine v roku 1772. Do Kunova zavítali v roku 1938 členovia svetovej organizácie spisovateľov PEN klubu.“

V roku 2006, kedy sa pri príležitosti 750. výročia prvej písomnej zmienky o Senici konalo viacero slávnostných podujatí, vydalo Mesto Senica publikáciu Vladimíra Jamárika Neznáma Senica: „O Senici vyšli dve publikácie, v roku 1974 Senica – vlastivedný zborník zostavený Dušanom Žákom a v roku 1996 monografia Senica – dejiny mesta. Staršie dejiny napísala Prof. PhDr. Darina Lehotská, DrSc. na podklade listinného materiálu. História však nie sú len listiny. Je to život, zaujímavý, neustále sa meniaci, a tak odlišný od toho dnešného, civilizovaného. Knihy písané odborným vedeckým štýlom často nedokážu laického čitateľa zaujať, priblížiť mu ho. V Neznámej Senici chcem preto na pozadí stredoeurópskeho diania svet kráľov poľudštiť, zaplniť ich vlastnosťami a život obyvateľov vykresliť v celej jeho rozmanitosti, ako ho zachytili písomné pramene či ústne podanie,“ píše v úvode knihy.

Pri príležitosti 555. výročia prvej písomnej zmienky o Kunove, ktorý je od roku 1976 súčasťou Senice, bola v roku 2007 vydaná a uvedená kniha Kunov – 555 rokov. Na obálke má vyobrazenú pečať Kunova z roku 1777 so strapcom hrozna ako symbolom dávnej slávy obce. Čitatelia sa v nej oboznámili s láskavo a príťažlivo rozprávačsky zaznamenanými dejinami Kunova, životnými osudmi a príbehmi Kunovčanov. Knihu doplnil hodnotnou a bohatou obrazovou časťou, o ktorej píše: „Život v starom Kunove vám priblíži najmä obrazová časť tejto knižočky. Zahľadíte sa do niekdajších ulíc, nazriete do rodín, získate obraz vtedajšieho hospodárenia, ožijú spomienky na slávnosti, divadlá a svadby, na ktoré sa vtedy ešte chodilo v krojoch a v mysli budete sprevádzať mladých i starých na Dzilečká (miestna časť s cintorínom – pozn. red.)

 Oj, vy domce staré, dvoje očí smutných hľadí vám z tváre, 

                     Aj slza snáď vypadne z pustého oblôčka… 

                     Žili tu, nieto ich, nik sa ich nedočká!

                     Pusté domy, pusté dvory, pustý mlyn…

                     Kde starý Kunov stával, je strašný rozpadlín!”                       

V roku 2011 pripravil Vladimír Jamárik na vydanie rukopis o histórii obce Sobotište. V rukopise mu zostali práce Prehľad o Slovanoch, Osudy polabských Slovanov a história Lužických Srbov, História obce Hradište pod Vrátnom so štúdiou o tamojšom nárečí, Rodný kraj v premenách vekov I. (geologický vývin, praveké osídlenie a osudy až po obsadenie Záhoria Uhrami), Rodný kraj v premenách vekov II. (história Záhoria a Senice do roku 1922), Jazykové pamiatky po strážcoch konfínia, Vojsko, vojny, vojvodcovia (z histórie vojenstva, boje na Záhorí) či práce vzťahujúce sa ku Kunovu: Krátka história Kunova, Historický miestopis Kunova, Kultúra v Kunove, Cirkevné pomery a školstvo, Ľudový odev, Poľnohospodárstvo a Iné činnosti: remeslá, obchod (Jamárik 2001, 72).

Celý svoj život venoval bádaniu v oblasti regionálnej histórie. Poznatky získaval tiež štúdiom v Univerzitnej knižnici v Bratislave a iných knižniciach či archívoch. Začal v dobe štúdií a pokračoval počas pedagogického pôsobenia, kedy v mladých ľuďoch prebúdzal vzťah k domovu, jeho jazyku, dejinám a tradíciám. U mnohých z nich pretrval a sami si ho neskôr prehlbovali štúdiom. Ešte intenzívnejšie rozmery potom jeho bádanie nadobudlo po ukončení pracovného procesu, kedy mal viac času písať a výsledky sústreďoval v uzavretých kapitolách a rukopisoch. Ľudia jeho záľubu poznali a s dôverou za ním prichádzali, zverovali mu objavené poznatky, nálezy, fotografie. Postupne zhromaždil bohatú databázu dokumentácie k dejinám svojho rodiska a okolia.

Kunovu, Senici a Záhoriu v ňom odišiel nevšedný popularizátor histórie rodného kraja, šíriteľ lásky k nemu a jeho poznaniu. Bol nezvyčajne vnímavý a mal veľký cit pre spájanie súvislostí, vedel vykladať a približovať históriu spôsobom, ktorý bol prijateľný pre všetkých záujemcov. Pracoval s plným nasadením a zaujatím, ktoré vtiahlo každého poslucháča a spolupracovníka, s ktorým prišiel do kontaktu. Vedel presvedčiť, vyžarovala z neho dobrota, pokora, mal zvláštny zmysel pre humor a radosť z každého novoobjaveného fragmentu.

Vladimír Jamárik sa stal od vytvorenia archeologického úseku Záhorského múzea aktívnym spolupracovníkom múzea a po založení časopisu Záhorie jeho stálym priaznivcom a prispievateľom. Publikoval v ňom viacero príspevkov: Cisárske manévre roku 1902 (1/1993), Kunovská šl’achta (3/1993), Víťaz nad osudom (6/1995), Jazykové pamiatky po Sikuloch (5/1996), Zo spomienok na Sotinu (1/1998), „Tu spočíva urozená nekdy pani…” (4/1998), O kunovských habánoch (4/1999), Zabudnutá (2/2000), Zaniknuté osady na okolí Senice (5/2001), Kunovská zvonica (4/2002), Ako prišiel Šaštín k svojmu menu (5/2003), Dedičstvo po Kumánoch (6/2004), Dvaja Pavlovia z Kunova (P. Jamárik, P. Kukliš) (2/2006), 555 rokov Kunova (3/2007), „Picigel“ Jána Jamárika „Traxlera“ (1/2007), Kúsok dreva z Rohova (5/2008), Hudobný život v starom Kunove a jeho posledný muzikant (4/2010) a vyšlo tiež niekoľko príspevkov o ňom: PhDr. Viera Drahošová: Vladimír Jamárik (1/1992); Hodové výstavy v Kunove (1/1993); Náš rozhovor s Vladimírom Jamárikom (5/96); Archeologický prieskum (3/1998); Vladimír Jamárik – osemdesiatročný (5/2001); PhDr. Juraj Bárta, CSc.: Objaviteľ najstarších archeologických sídlisk na Myjavskej pahorkatine (5/1996). 

zdroj: Viera Drahošová  www.zahorskemuzeum.sk


KOCR Bratislava region

Pridaj komentár