Hradište pod Vrátnom – história


Obec Hradište pod Vrátnom

Nielen každý človek, ale i každá obec v našom kraji má svoj osud. Sú medzi nimi mladice, ktoré poznajú nielen rok , ale i deň svojho vzniku / Bukovec 12. júna 1592/ a sú i stareny, ktorých vznik halí šero stáročí.

Z kedysi malých osád sa rozrástli na dnešné veľké obce , mestečká ba i mestá, ale nie všetky. Viaceré „zomreli“ , zanikli v mladom veku ako napríklad „Hlovek, Kratnov, či Ondrejova Lehota“ a zostalo po nich iba meno a zopár čriepkov.

Hradište sa však svojím osudom líši od ostatných. Vzniklo v údolí Brezovského potoka, ktorým sa už v praveku chodilo k Brezovskému priesmyku, pohodlnému to prechodu zo Záhoria na Považie cez Malé Karpaty.

O prítomnosti človeka v týchto končinách už v starej dobe kamennej /paleolite/ svedčí nález uhlíkov zaliatych v travertíne na pravej strane hradskej z Hradišťa na Brezovú. Na viacerých miestach v údolí sa našli aj hladené kamenné nástroje z mladej doby kamennej /neolitu/. Nálezy na Osuskom, v hradištskom chotári a vo Štverníku dokazujú , že aj v dobe bronzovej /1800 – 700 pr.n.l./ vládol v priesmyku čulý ruch. Veľký význam priesmyk nadobudol po príchode Slovanov začiatkom 6. storočia. Tí vybudovali na jeho ochranu aj hradiská, veľké o rozlohe opevnenej plochy 1,5 ha nad kameňolomom v osade u Fajnorov za Košariskami, ale už na katastrálnom území obce Prašník, ktoré slúžilo od 7. do 12. storočia.

Pomerne malé hradisko vzniklo aj v hradištskom chotári povyše obce na kopci „Tomišovec“ pod ktorého strmým svahom tečie Brezovský potok. Súdiac podľa nájdených čriepkov vybudovali ho v strednej dobe hradištnej v 9. – 10. storočí. Toto hradisko na pravom brehu potoka a oproti nemu na protiľahlom brehu ležiace travertínove skaly, ktoré kedysi siahali až po bahnité lúky, zvierali na tomto mieste údolie ako čeľuste veľkých klieští! Cesta ho musela obchádzať oblúkom ponad skaly cez Babinú.

Strážnu službu na hradisku konali muži z neďalekej osady , ktorá bola umiestnená tiež veľmi účelne a premyslene v ľavobrežnom bočnom údolí, aby kontrolovala prechod cez Malé Karpaty na Dobrú Vodu. Z južnej strany vchod doňho chránil od roku 1263 Dobrovodský hrad. V hornom konci osady na terase úpätia vrchu Cigánka bolo malé radové pohrebisko / 4 hroby prevažne bez milodarov/ z konca veľkomoravského a začiatku poveľkomoravského obdobia. Objavili ho konča usadlostí J.Kováča a bratov V.Š.a A Furkovcov. Nálezy zachránil miestny občan Florián Vulgan, ktorý ich odovzdal zástupcom vtedajšieho archeologického ústavu v Trenčianskom Svätom Martine.

Kraj medzi Karpatami a riekou Moravou ,najmä jeho rovinatú časť ,Uhri po zániku Veľkomoravskej ríše spustošili. Ako vyľudnený ho potom premenili na ochrannú pohraničnú oblasť /konfínium/, ktorá mala zachytávať české a rakúske útoky na Uhorsko. Preto tam už v polovici 11. storočia usadili ako strážcov hraníc príslušníkov turánskych kmeňov Sikulov a Kumánov /Plavcov/. Pôvodné slovanské osady sa zachovali len v hornatej prikarpatskej časti a ich mená Uhri zaznamenali až začiatkom 13. storočia ,keď už naši predkovia miesto hlásky „g“ hovorili „h“. Teda už nie grad ale hrad. S menom osady Hradiščo mali ťažkosti. Počiatočná slabika „Hra“ sa im zle vyslovovala , preto ju prispôsobili svojej reči na „Hara“. Koncové „šč“ zjednodušili na „č“. Pisár však písal po latinsky a latinčina takú hlásku nemá, preto, ju zapísal písmenom „ch“. Tak vznikol uhorský názov osady „Haradicha“, s ktorým sa prvý krát stretávame až vo falšovanej listine z roku 1262.

Kráľ Belo IV. Totiž daroval daroval komesovi Zoduchovi a jeho bratom zem „Záhurch“ /Záhorec/, terajšiu to Pustú Ves a Šterusy. Jeden z bratov Serefel však chcel získať aj zem „ Ozus – Ruppo – Haradicha“, ležiacu na severnom úpätí Malých Karpát. Dal si vyhotoviť falošnú kráľovskú darovaciu listinu datovanú rokom 1262, ale napísanú až neskôr a po smrti Bela IV. Roku 1270 si uplatňoval nárok na toto územie / Wenzel: Codex Diplomaticus Arpadianus continuatus, zväzok VIII. 1261-1262 Pešť 1870/. Nový kráľ Štefan V. si myslel , že listina je pravá a darovanie majetku potvrdil. Klamstvo sa teda podarilo! Pri opise hraníc spomenutého majetku sa uvádzajú aj susedné osady: Jabluncha /Jablonica/, Hollouk /Hlovek/, Hollouka /Hlboké/, Crathnov Kratnov/, Petrus /Prietrž/ osada a potok Brizona /Brezová/ ako i vrch Zobothin /Sabatín ,čiže Vysoký vrch/. Uhorskí králi šírili kresťanstvo. Už Štefan I. /1000-1038/ vydal zákon , podľa ktorého sa 10 malých osád malo postaviť spoločný kostol. A pretože stará slovanská osada Ropov medzi Osuským a a Prietržou svojou polohou najlepšie vyhovovala, postavili ho v 1.polovici 13. storočia a to v neskororománskom slohu. Na omše doňho chodili veriaci zo všetkých okolitých osád, teda i z Hrasdišťa a na tamojší cintorín vozili aj svojich mŕtvych na večný odpočinok.

Čas plynul a prečo sa potom mnohé z týchto osád vyľudnili, na to nie je jednoznačná odpoveď. Jedni tvrdia ,že po zrušení konfínia v 14. storočí, keď už ani Brezovský priesmyk nemal strategický význam, ich obyvatelia dobrovoľne opustili a osťahovali sa na úrodnejšiu pôdu.Iní zase dôvodia, že ich vyhnali vodné prívaly, ktoré nejednu osadu premenili na výmoľ, Lebo 14. storočie bolo najdaždivejšie v celom tisícročí.

V roku 1394, keď Stibor zo Stiboríc získal panstvo Dobrá Voda medzi osadami k nemu patriacimi sa už Hradište neuvádza. Bolo vyľudnené podobne ako Brezová , Hlboké a ďalšie. A neuvádza sa ani v daňovom súpise z roku 1452. Na Osuskom vtedy bolo 7 poddanských usadlostí , v Jablonici 16 a v Prietrži 20. Na Ropove, náboženskom to stredisku celého okolia živorilo ešte 5 poddanských rodín a koncom 16. storočia sa úplne vyľudnil. Kostol sa nepoužíval pomaly sa rozpadával, sedliaci z okolia si z neho brali stavebný materiál, až napokon zmizol úplne. Zachovalo sa len meno samoty Ropov a názov rolí nad kostelíkem Až roku 1942, keď stavali novú hradskú do Prietrže, narazili v zemi na základy kostola a hroby. Archeológovia ich preskúmali a zistili , že kostol mal rozmery 12,75 x 7,32m a že v cintoríne sa pochovávalo ešte v 16. storočí.

Vyľudnenému Hradišťu však nebolo súdené, aby navždy zaniklo ako Ropov. Nádej na jeho opätovné osídlenie sa blížila. V dnešnom Rumunsku sa totiž na rozhraní 13.a 14. storočia rozšírilo salašníctvo čiže chov oviec pre mlieko, v čom sa tamojší pastieri Valasi / Rumuni/ stali majstrami. Zemepáni ich usádzali na svojich majetkoch a poskytovali im rôzne výhody, lebo im prinášali zisk aj z pôdy , ktorá sa na obrábanie nehodila. Novota sa rýchlo rozšírila aj do hornatých krajov východného Slovenska, vtedajšieho to Horného Uhorska.

Valasi klčovali lesy, ktorých bolo vtedy nadostač a menili ich na pasienky. Keď poddaný videli, že Valasi nemusia robotovať na panskom, konať vojenskú službu a ani platiť dane /do 1559/ utekali mnohí od zemepánov a už v 14. storočí sa pridávali k týmto vtedy ešte rumunsky hovoriacim pastierom. Tým sa ich reč postupne poslovančovala. V 15. storočí bolo už medzi Valachmi toľko Rusínov, že prevládla ich reč premiešaná rumunskými slovami. Činnosťou Valachov lesov rýchle ubúdalo, preto vrchnosť začala proti nim brojiť. Keď sa uhorský kráľ Matej Korvín /1457-1490/, sám rodák z rumunského Sedmohradska, dovolil aby ich zemepáni usádzali aj na strednom Slovensku, salašníctvo a s ním aj valašská kolonizácia sa rýchle šírili po severných pohraničných horách zo Šariša a Spiša do Liptova, na Oravu, Kysuce a odtiaľ Bielymi Karpatmi na juh.

Roku 1550 sa Valasi usadili v 22 obciach na panstvách Lednica, Považská Bystrica, Hričov, a Budatín. Roku 1576 prenikli už aj na Moravu do kraja, ktorý sa po nich doteraz volá“Valašsko“. Postupovali však aj horami južného Slovenska ,počnúc slánskym pohorím, Slovenským Rudohorím, Juhoslovenským krasom, Nízkymi Tatrami, Krupinskou vrchovinou, Štiavnickým pohorím, Tribečom, Považským Inovcom až sa napokon po roku 1550 dostali i do Malých Karpát. V priestore Myjavy, Brezovej a Hradišťa sa stretli Valasi severného krídla s južným. Hovorili po slovensky, ale ich reč obsahovala typické nárečové znaky tých krajov, u ktorých pochádzali. Na juhu maďarské a nemecké slová.

Aby sa pohyb obyvateľstva v tomto kraji ešte väčšmi zamotal prišli tam v polovici 16. storočia aj Slováci utekajúci pred Turkami z južného Slovenska, vraj z okolia Golianova / Lapášske Ďarmoty/ a opäť zaľudnili Brezovú. Hrnuli sa sem aj Chorváti, ktorých tiež vyhnali z domovov turecké útoky. Zemepáni ich v rokoch 1554-1558 usádzali na opustené poddanské usadlosti Dobrovodského panstva v Naháči , Chtelnici a ďalších obciach aj na Hradišti , ktoré sa v tom čase opäť osídľovalo.

Dobrovodský zemepáni Országhovci z Guthu mali záujem aj o Valachov. Tí sa však nešírili po krajine ako bezhlavá masa. Boli organizovaní, mali svojich predstaviteľov, vajdov. Zemepán musel najprv uzavrieť dohodu s ich vajdom, v ktorej sa uvádzali práva i povinnosti budúcich osadníkov. Potom si našiel. Potom si našiel vhodného lokátora, býval to človek zámožný, podnikateľ nevalašského pôvodu. S ním uzavrel dohodu o založení obce podľa valašského práva, čo bolo vlastne prispôsobené nemecké zákupné právo / v 13. -14. storočí sa rozšírilo do Čiech a na Moravu ,potom i do Uhorska/. Lokátor privádzal osadníkov, z ktorých každý si musel od zemepána zakúpiť 1. usadlosť /portu/ poddanskej pôdy. To stálo podľa bonity pôdy od 150 do 500 zlatých. Za všetkých to však vopred zaplatil lokátor, ktorý sa potom stal dedičným richtárom čiže šoltýsom novej obce. Jemu potom osadníci splácali svoj dlh podľa dohody 5 až 15 rokov. Pretože to často nebolo možné za jednu generáciu, bolo šoltýstvo dedičné dovtedy kým nebol všetok dlh splatený.

Šoltýs bol predstaviteľom obce pred vrchnosťou, mal nad obyvateľmi súdnu právomoc. Vyberal od nich ročný poplatok za užívanie pôdy čiže cenzus, z ktorého si podľa dohody smel 1/3 alebo 1/5 ponechať. Smel bezplatne užívať šoltýsovskú roľu / na Hradišti chotárny názov „Soutísovec“, vlastniť mlyn alebo záboje / lisovňa semencového alebo ľanového oleja/ a zakladať rôzne dielne. Osada sa tak postupne menila na riadnu obec čiže dedinu. Do toho však prišli rušné časy.

Roku 1593 Turci opäť vypovedali Uhorsku vojnu a cez náš kraj prechádzali oddiely protitureckých bojovníkov. V roku 1598 bolo na Hradišti 52 domov. Neúrodné roky spôsobili , že na prelome storočia nastal v celej krajine veľký hlad. Jedli sa i korienky bylín! To všetko sa prejavilo i na počte obyvateľov a tak roku 1600 malo Hradište už len 44 domov a Osuské iba 19. V obci žil mlynár , ktorý v tom roku platil po 1 zlatom od každého z dvoch mlynských kolies. Správ o živote na Hradišti v 16. storočí je málo.

17. storočie bolo ťažké hneď od začiatku. Roku 1604 ľudí desili prírodné úkazy: zatmenie slnka. 20 septembra polárna žiara a v decembri kométa s dlhým chvostom. A obavy z vojny sa splnili. Už roku 1605 vypuklo povstanie Štefana Bočkaja za náboženskú slobodu. Jeho bojovníci, medzi ktorými boli i turecké a tatárske oddiely, prišli i na Záhorie.

No nielen vojny, ale i časté požiare. V župnom súpise za rok 1608 sa uvádza , koľko domov v tej ktorej obci zhorelo A boli i také čo celé ľahli popolom. Medzi nimi i Hradište s latinskou poznámkou:comlusta / spálené/. Roku 1614 hradištský poddaní platili zemepánovi cenzus čiže „ úrok“ 30 denárov od usadlosti. Miesto obilia mu dávali syr, vozili palivové drevo a každý musel doviesť na panskú pílu 4 lipové kmene. Nemuseli odovzdávať šafrán, ani víno, lebo v obci neboli vinohrady. Pokoja nebolo ani v nasledujúcich rokoch. Už roku 1619 povstal proti cisárovi Gabriel Bethlen. Jeho vojsko bojovalo a drancovalo i na Záhorí. Až rok 1630 ukazuje, že z osady Hradište sa vyvinula riadna obec. Pretože poddaní smeli svoje domy a role nielen dediť ale i predávať, v tom roku začali viesť „Obecnú knihu“, nazývanú dakedy aj obecným protokolom alebo sekrétom. Do nej sa zapisovali kúpy a predaje nemovitostí a to v prítomnosti richtára a úradu. Richtár už nebol dedičný, lebo osadníci boli už dávno splatili šoltýsovi svoje podlžnosti. Ešte roku 1637 sa však v obci spomína Dávid Šoltýs. Rodné meno by mohlo naznačovať , že bol žid a priezvisko zrejme dostal po predkovi , ktorý bol lokátorom a stal sa potom aj dedičným richtárom / roku 1659 bola v chotári roľa „pod šoltýsovým vŕškom“/

Roku 1630 bol richtárom Martin Barcaj , ktorého predkovia sem iste prišli ako pastieri z Barce od Košíc. Obecné predstavenstvo čiže úrad tvorili :

Prísažný – viedol účtovníctvo a mal na starosti obecnú pokladňu

Pisár – čiže notár viedol a vybavoval písomnosti a zapisoval do „Obecnej knihy“ Konšelovia – poradcovia richtára

Hajtman – staral sa o poriadok a bezpečnosť v obci. Predvolával občanov a vykonával tresty uložené richtárom

Roku 1631 si Hradišťania postavili za potokom na kopci „Háj“ kostol zasvätený Svätému Martinovi biskupovi z Tours v terajšom Francúzsku, spolu s cintorínom bol ohradený vysokým kamenným múrom, ako to vo vtedajších nepokojných časoch bývalo zvykom. Kostol zrejme sprvoti nemal vežu , na ktorej by boli zvony, lebo ešte aj roku 1743 istý občan kúpil sádok „Pod Hájom pri zvonici“. Farár však musel mať príjmy na živobytie a údržbu fary i kostola. Patril mu preto výnos jedného z troch mlynov v obci ,roľa „Farská kopanica“, ktorá sa spomína roku 1647 a „kňazový diel v tretích honoch“ roku 1745. Roku 1632 bol richtárom Mikuláš Balážových a farárom 1634 Daniel Bogdanóvský. V tom roku sa na Hradišti konala cirkevná vizitácia. Obecným pisárom bol roku 1637 Michal Šiškovinus.

Roku 1645 stál na čele obce richtár Ján Koleso. Nemal to ľahké lebo zúrilo povstanie Juraja Rákoczyho. Naším krajom prechádzalo veľa vojska, aj švédskeho , ktoré šlo na pomoc Rákoczymu k Trnave. V roku 1646 ho vystriedal Benedikt Sekáč, roku 1651 zvolili Mateja Urbanca, po ktorom v roku 1652 nasledoval Juraj Barcaj, roku 1653 Mikuláš Maškowicz a po ňom v roku 1654 Michal Šimega. Zaňho bol farárom „Jeho milosť pán páter hradiský knez Ján Novaki a kostolníkom Macko Sládek“. Roku 1655 richtárčil Pavel Ferencovocz , po ňom roku 1656 Vavrinec Vrabec a v roku 1657 Štefan Abelovicz. Zaňho bol „ pánom hajtmanom poctivej obci Štefan Krawarik“

Roku 1658 stál opäť na čele obce Michal Šimega , v rokoch 1659 -1660 Matej Pal a v rokoch 1661 -1662 sa opäť ujal funkcie Juraj Barcaj. Za každého z nich sa v obci niečo prihodilo , ale o tom sa už nikdy nedozvieme.

Neľahký rok1663 sa ušiel richtárovi Jánovi Mlinarowich. Medzi 6. a 18. septembrom vtedy Hradište zažilo až tri turecké vpády a utrpelo veľké škody. Turci sa ľuďom vryli do pamäti! Ešte aj 10. mája 1679 do „Obecnej knihy“ zapísali kúpu , ktorá sa stala „po vojne tureckej“, lúku kúpenú ešte pred Turky, i roľu „kúpenú po Turkoch“. V roku 1664 zvolili za richtára Michala Šimegu a v roku 1665 Jura Miklowicha. V tom roku 24. apríla ležal Jirka Abel na smrteľnej posteli a písal testament. V ňom odovzdal svojim štyrom synom pivovar „zničený po vojne tureckej“Žalostil , že nastali zlé časy a všetko treba znova budovať. V roku 1664 prišiel do obce Hradište pán farár František Ferenczffy, ktorý tu ôsobil až do roku 1680. Roku 1666 richtárčil Ján Košielka, po ňom ďalší, veď bez richtára sa obec nezaobišla. Roku 1671 za richtára Štefana Ábela sa v obecnej knihe prvýkrát spomína „kopanica pod Mníchom“. Prečo dostal vrch také meno občania nevedeli vysvetliť. V roku 1672 pôsobil na Hradišti rechtor Michal Noweski, ktorý spieval v kostole a chodil s farárom odbavovať pohreby.

Dňa 6. augusta 1672 predniesol včelár Ján Minárowich obecnému predstavestvu dojímavú prosbu „ aby malo toľko lásky a jeho statečku – včeličkám poprílo místo na Fčelín“.

Medzi richtármi sa začínajú objavovať nové mená roku 1675 Ján Štrba, roku 1676 Ján Híbel, a roku 1678 Štefan Šmrliga. V obecnej knihe sú z týchto čias dva zaujímavé údaje Roku 1684 sa popri už známom vrchu „Mních“ spomína v inej časti chotára roľa „pod mníchovu úbočú“. Teraz sa volá „Mníchova úboč“ a je známa skalnými útvarmi, medzi , ktorými nechýba ani osamele stojaca skala „Mních“ , podľa ktorej kedysi úboč pomenovali. Záhadou však zostáva prečo?

Druhou pozoruhodnosťou je zmienka o Rakovskom mlyne poniže Hradišťa z roku 1688, kde Rakovci žijú podnes už vyše tristo rokov. Hradišťania ho dnes nazývajú „Dolným mlynom“ Roku 1703 vypuklo povstanie Františka Rákoczyho II., ktorý sľuboval poddaným, že ich oslobodí. Preto ho podporovali, ale dožili sa sklamania. Povstalci sa správali surovo, plienili a pálili, takže ľud pred „osloboditeľmi“ utekal a nazýval ich „kukuckým ohňom“. V roku 1706 sa kuruci stretli s cisárskymi labancami v bitke na brezovských lúkach. Zajali a pobili 491 cisárskych pešiakov a mušketierov. Povstanie sa skončilo až v roku 1708 veľkou porážkou pri Trenčíne.Od roku 1709 sa na Hradišti začala viesť cirkevná matrika. V roku 1715 zriadili v Uhorsku stálu armádu, ktorú bolo treba ubytovať a živiť či bola vojna alebo nie. Dovtedy zemepáni posielali bojovníkov, len ak vypukla vojna , čo bolo lacnejšie. Pretože kasární nebolo, ubytovali vojakov aj v daktorých mestách a dedinách. Výdavky, ktoré mala obec s ich ubytovaním a stravovaním sa jej potom odpočítali z daní. A tak v hradištskej Obecnej knihe sa dočítame ,že „Anno 1733 Die 3 mensis Maji –obec zakúpila jest dom od Jura Krščenika pre pánov oficierow wojanskích“

V 18. storočí sa Hradište rozrastalo, takže v roku 1745 museli zväčšiť kostol. V roku 1752 v obci žilo 115 rodín.

Od polovice 18. storočia jazdili ľudia zo široka – ďaleka na Dobrú Vodu, kde v tom čase kamenári vyrábali krásne a veľmi obľúbené náhrobníky v tvare srdca. Dodnes sa daktoré zachovali na Hradišti, v Sobotišti i Prievaloch. Roku 1786 vyšla v Pressburgu, terajšej to Bratislave kniha Jána Mateja Korabinského „Geographisch – historisches und Produkten Lexikon van Ungarn“. (Zemepisno – historická a výrobný lexikon Uhorska). V ňom sa dočítame, že na Hradišti vtedy pracovalo 5 mlynov a 2 valchy (v nich sa vlnené plátno zbíjalo na súkno), ktoré poháňal Brezovský potok. Ďalej sa píše, že obec trpí veľkými povodňami. Je tu vyše 300 domácností, ktoré sa živia ponajviac pálením pálenky. Daktorí pália aj vápno, bukvicami vykrmujú ošípané, pestujú veľa ľanu a koní. Z ich semien lisujú olej. Dedina patrí grófom Erdodym. K tamojšiemu kostolu je prifarený aj kostol v Osuskom. Krvavé bitky Rákocziho vojska v tamojšom údolí sú dodnes v pamäti obyvateľov. Roku 1787 žili v 119 domoch. Nárast počtu obyvateľov si vynútil, aby v rokoch 1788 – 1789, teda po 43 rokoch, kostol opäť prestavovali a kvačšovali! Roku 1790 dostala obec nové pečatidlo so slovenským kruhopisom „ Obec Hradiská“. Uprostred medzi písmenami S a M bolo srdce kryté dvojitou strieškou, z ktorej vyrastal štylizovaný kvet s troma vetievkami. Jeho odtlačok sa zachoval na listine z roku 1834 v ŠOH Bratislava. Po opätovnom osídlení Brezovej a Hradišťa bolo treba vytýčiť chotárnu hranicu. Podľa starodávneho zvyku sa to robilo tak, že predstavitelia oboch obcí prešli vo vhodnom čase po dohodnutej trase s obesencom a jeho hrob sa stal medzníkom. Neskôr si však Brezovania chceli prilepšiť na úkor Hradišťanov a roku 1792 pochovali obesenca Krištofa hlboko do hradištského chotára. To viedlo ku sporu a neľútostnej bitke. V nej Brezovania Hradišťanov tak dobili, že ich musel ošetriť a liečiť stoličný felčiar (chirurg) Michal Findl v Senici. Spor nielenže prehrali, ale museli zaplatiť ešťe aj liečebné trovy. A tak 10. júna 1792 nasadol brezovský pán notár do kočiara a zaviezol sa do Senice, odkiaľ sa vracal o 72 zlatých ľahší. Každý z brezovských bitkárov musel zaplatiť 6 zlatých 54 a pol denára. Do polovice 18. storočia sa peniaze razili z drahých kovov (zlato, striebro), takže ich nominálna hodnota sa rovnala skutočnej hodnote kovu, z ktorého boli vyrazené. Toto pravidlo porušila už cisárovná Mária Terezia, keď v dôsledku veľkých výdavkov na vojny dala raziť aj bronzové mince, ba dokonca tlačiť aj papierové peniaze. Aj za jej nástupcov sa vydávalo veľa ničím nekrytých peňazí, takže ceny nemovitostí v hradištskej obecnej knihe rástli po roku 1800 do tisícov a roku 1811 hodnota peňazí klesla na 20% pôvodnej! Roku 1810 živorilo na Hradišti až 8 mlynov a roku 1828 tu bolo 151 domov a 1059 obyvateľov. Roku 1831 sa po celom Slovensku šírila cholera. Podľa knihy „ A cholera Nyitra megyében 1831 – tol 1874 – ig na Hradišti na ňu v tom roku zomrelo 30 ľudí. Roku 1848 vypuklo Slovenské národné povstanie. Povstalci na čele s Hurbanom, Štúrom a Hodžom vtrhli 19. septembra z Moravy na Vrbovce, stadiaľ na Myjavu, kde prichádzali dobrovoľníci z Brezovej, Jablonice a ďalších obcí. Po víťaznej bitke na Brezovej počet dobrovoľníkov vzrástol na 6000. 26. septembra pochodovali na Hradište, kde odbočili smerom k osade u Rehušov a cez Prietrž vyšli na kopec Brestové. Odtiaľ zaútočili na Senicu. Nedobyli ju však, lebo ju bránili dobre vyzbrojení vojaci a gardisti s delami! 1. novembra 1848 veliteľ cisárskeho vojska podmaršal Šimunič porazil maďarských povstalcov v Trnave, ale potom musel pred presilou ustúpiť na Záhorie a obsadil náš kraj! Ubytoval sa v Senici, vzdal hold popraveným na Suroviných a v daktorých obciach nechal posádky. Aj na Hradišti! Nemilo ho prekvapilo, keď dakto s Hradišťanov nahovorený tamojším maďarským farárom Csákom (čókom) tajne previedol cez hory maďarských povstalcov, ktorí prepadli nič netušiacu posádku. Zabili 1 desiatníka, 1 slobodníka a 5 vojakov. Šimunič potrestal za to Hradište tak, že zhabal 5 párov koní aj s vozmi a okrem toho mala obec zaplatiť pokutu 600 zlatých. Pretože bola chudobná a toľko peňazí nemala, dal odviesť richtára a prísažného. Do roku 1856 patrilo pod hradištskú farnosť aj Osuské a katolícki veriaci v Prietrži. Roku 1866 vypukla prusko – rakúska vojna, ktorú zle vyzbrojená rakúska armáda prehrávala a zo severných Čiech ustúpila až do nášho kraja. 22. júla podpísali v Bratislave mier a 30. júla pruské vojsko od nás odchádzalo! Privlieklo k nám však choleru, na ktorú sa už v auguste začalo umierať. Podľa knihy „ A cholera Nyitra megyében“ na Brezovej na ňu zomrelo 274 osôb. Iste postihla aj Hradište, ale počet obetí sa tam neuvádza. Roku 1886, temer sto rokov po poslednej prestavbe, si kostol opäť žiadal opravu. Šindľovú strechu nahradili škridlicovou. Koncom deväťdesiatych rokov upadlo Uhorsko do hospodárskej krízy a biedy. Už od roku 1895 sa aj z nášho kraja veľa ľudí sťahovalo za prácou do Ameriky. Uhorská vláda vydávala Slovenské noviny písané v maďarskom duchu. Občas prinášali správy aj z nášho kraja. Raz dokonca aj o Hradišťanoch! „8. júna 1896 v deň 29. výročia korunovácie Františka Jozefa I. bol sviatok. V Uhorsku sa konali miléniové oslavy. ( Tisícročie príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny.) Obyvatelia Jablonice okrášlili svoje domy zástavami a večer skvele osvetlili svoje obloky sviečkami. Večer o 9. hodine prišli do Jablonice aj obyvatelia Hradišťa a za zvukov hudby a spevu chodili po obci. ( Kapela musela byť na Hradišti teda už vtedy, nie až od roku 1909!) Odznel prejav v maďarčine, ktorý potom tlmočili do slovenčiny. Po slávnostnom pochode sa konala tanečná zábava.“ Železničnú trať z Jablonice na Brezovú stavali roku 1899. Premávka na nej sa začala 6. septembra 1899. Vtedy zasadili pri staničnej budove smreky. Niektoré dosiaľ žijú, viaceré však v nedávnom čase uschli. Zničilo ich vykladanie cementu pod nimi! 21. júla 1902 bola na okolí Brezovej taká povodeň, že museli zastaviť dopravu trati do Jablonice. Železničná zastávka i blízke domy zaplavila voda. V mestečku siahala až po okná!Údolím na Jablonicu sa valila kalná voda odnášajúca hydinu, utopený statok i nábytok.

V prvej svetovej vojne 1914 -1918 padlo 34 Hradišťanov. 28. októbra 1918 vyhlásili v Prahe Československú republiku. Slováci sa k nej prihlásili Martinskou deklaráciou 30. októbra 1918. V nasledujúcich dňoch sa šíril chaos, lebo stará uhorská vrchnosť sa rozpadla a novej Československej ešte nebolo. Na Myjave a Brezovej ľudia už 2. novembra „rabovali“ obchody.

Na Hradišti mal prevrat dôstojný priebeh. Postaral sa o to pán farár Ernest Bokor. Už 3. novembra 1918 zhromaždil občanov a v prejave k nim vyjadril radosť, že „Zasvitlo slnko slobody a padol maďarizmus“. Vyzval občanov aby zachovali pokoj. Na Hradišti sa nerabovalo! Ťažké srdce však mali Hradišťania na tamojšieho organistu. Zazlievali mu, že horlivo pomaďarčoval. Neublížili mu však! Len miestna dychová hudba mu pod oknom zahrala pohrebnú pieseň „Circumdederunt me Dolores infermi“ / Obklopujú ma pekelné bolesti/. Pochopil a odišiel!

Zdroj: Obec Hradište pod Vrátnom


Pridaj komentár